Aký je náš plán?

Aký máme vlastne plán na nasledujúce mesiace? Poďme sa pozrieť na trasu, ktorú sme si vytýčili.

Po prejazde najkratšou trasou cez Nórsko, Švédsko a Fínsko sa dostaneme na ruskú hranicu a odtiaľ to je len kúsok do Petrohradu. Samozrejmosťou je aj hlavné mesto Moskva, najväčšie mesto v Európe. Ďalším bodom na programe je Zlatý kruh Ruska s pamiatkami na zozname Unesco, Nižný Novgorod a chceli sme sa pozrieť aj do Volgogradu. Tam sa odohrala jedna z rozhodujúcich bitiek v 2. svetovej vojne a keďže Geir je veľký nadšenec vody a riek, tak sme chceli vidieť aj Volžsko-donský kanál kúsok za mestom. Z Volgogradu, ktorý leží na juhu Ruska kúsok od Kaspického mora, sme mali ísť zase na sever smerom na Saratov, Kazaň, Perm a Jekaterinburg. Práve tu oddeľuje pohorie Ural Európu od Ázie. Od Uralu až po Tichý oceán sa tiahne Sibír, rozsiahle územie, ktoré si mnohí spájajú so zimou. Cez Omsk, Novosibirsk a Altaj sme sa chceli dostať až k mongolským hraniciam, prejsť Mongolsko naprieč a vstúpiť znova do Ruska južne od Bajkalského jazera. Bajkalské jazero je najväčšie, najhlbšie a najstaršie jazero na svete a obsahuje 20% svetových zásob povrchovej sladkej vody. Tam sme chceli chvíľu pobudnúť (zase tá fascinácia vodou). 🙂 Na Ďalekom východe, konkrétne od mesta Čita po Chabarovsk, nás čakala trasa Amur dlhá 2 100 kilometrov. Túto cestu symbolicky otvoril Putin v roku 2004, avšak až do roku 2010 boli časti cesty nespevnené a najproblematickejším úsekom bol práve ten medzi Čitou a Chabarovskom. Uvidíme v akom stave je v roku 2011. Do poslednej etapy našej cesty z Chabarovska do Vladivostoku sme zaradili aj návštevu vedeckého centra, kde chovajú sibírskeho tigra, najväčšiu mačkovitú šelmu na svete a jeden z najohrozenejších druhov planéty.

Táto trasa od Atlantiku po Pacifik je dlhá takmer 12 000 km. Skôr než bola postavená Transsibírska magistrála v roku 1916, najrýchlejšia cesta z Petrohradu do Vladivostoku viedla cez Európu, Atlantický oceán, Severnú Ameriku a Tichý oceán. Cesta spájajúca európsku časť Ruska so Sibírou a Čínou (nešla ale až do Vladovistoku), nazývaná aj Sibírska, Moskovská alebo Veľká cesta, bola postavená až v polovici 19. storočia. Je známa aj ako Čajová cesta, ktorá slúžila na prepravu toho najlepšieho čaju z Číny do Európy. Že vraj čaj si udržal lepšiu kvalitu v chladnom a suchom podnebí Mongolska a Sibíri (chuť čaju by utrpela pri preprave južnou trasou cez Odessu, ktorá však bola lacnejšia). Trasa, ktorú sme si zvolili, išla viac-menej popri Transsibírskej magistrále a že vraj existuje aj európska cesta E30, ktorá začína v Corku v Írsku a končí v Omsku na juhu Ruska pri hraniciach s Kazachstanom.