Pokoj na Olchone
V našej teplej zátoke bolo príjemne a pokojne, tak sme si pospali až do deviatej. Na raňajky sme si urobili krupicovú kašu a kávu. Chceli sme si pozrieť mys Chorgoj, kde sa nachádzajú zvyšky Kurikanského múru. Ten postavili tak, že kamene na seba len tak poukladali. Tento múr predstavoval obrannú pevnosť, ktorá delila mys Chorgoj od zvyšku ostrova. Našli sa tu jamy, ktoré sa pravdepodobne používali na náboženské rituály. Kurikáni bol národ, ktorý žil na ostrove pred Buriatmi.
Večer sme sa presunuli do prístavu. Už tam stálo veľa áut a pekne v dvoch radoch. Jeden bol pre miestnych a druhý pre turistov. Museli sme dosť dlho čakať, tak sme si v stánku kúpili čerstvo upečené čebureky. Sú to taštičky plnené mäsom, niečo ako plnený langoš, a boli neskutočne dobré. Sadli sme si na terasu a čakali ďalej. Po hodine začali chodiť obidva trajekty, ale nedostali sme sa ani na jeden z nich. Dokopy sme čakali dve hodiny.
Zo Sachjurty (MRS) sme sa vybrali smerom k Elancy, kde sme kúpili chlieb a maslo. Predavačka nemala drobné a nechcela, aby sme platili viac, ako sme mali, tak nám dala jedlo pre psov. Zastavili sme pri ceste, aby sme sa najedli, ale vlastne hlavne preto, že auto zase vrelo. Teraz sme si už boli celkom istí, že s chladičom niečo nebolo v poriadku. Kúrenie v aute sme mali pustené na plné obrátky a vonku bolo 30 °C. Občas sme zastavovali a chladili auto a dolievali vodu. Toto sme robili 2 hodiny, až kým sme nezastali na noc. Na pevnine boli zase komáre, na ktoré sme už takmer zabudli. Zajtra sa pokúsime nájsť servis v Irkutsku.
Jedlo a voda v Rusku
Jedlo milujeme a ochutnávať miestne špeciality je jeden z hlavných dôvodov prečo cestujeme. Tí, čo nás poznajú, vedia, že jedlo má u nás doma výnimočné postavenie.
Zásoby jedla sme si nerobili veľké. Mali sme so sebou nejaké instantné sáčky a konzervy do rezervy, ale tieto sme nakoniec veľmi ani nevyužili. Šetrili sme si ich na horšie časy až tak, že niektoré sme si priviezli naspäť domov 😊 Obchody boli všade a nebol problém si nakúpiť aj na viac dní. Keď sme mali prechádzať menej obývanou oblasťou, naplánovali sme si to a nakúpili si trochu viac jedla a doplnili vodu do bandasky a kúpili aj fľašovanú. V Rusku sa dá kúpiť úplne všetko, niekedy bol výber väčší než v Nórsku. V každom prípade v supermarkede so 77 pokladňami. V Nórsku ináč neexistujú veľké supermarkedy ako vo väčšine krajín sveta, takže zas taký problém nebol nájsť obchody s väčším výberom ako v Nórsku. Nakupovali sme vo veľkých obchodoch v mestách, ale aj v malých dedinských obchodíkoch, kde stojí predavačka za pultom a vy si pýtate. Niekde boli tie obchodíky také lokálne, že v plastovej fľaši tam mali načapované mlieko od domácej kravy alebo kozy. Veľa čerstvého jedla sme si však nemohli naraz nakúpiť, lebo aj keď chladnička je dosť veľká, miesto v nej nie je neobmedzené. V chladničke sme mali potraviny ako maslo, syr, šunku, jogurt, mlieko, ovocie a podobne. Mlieko sme od určitého momentu kupovali len trvanlivé, lebo čerstvé dlho nevydržalo a často bolo skysnuté už keď sme ho otvorili. Čerstvé jedlo sme si teda kupovali v malých množstvách a postupne sme ho konzumovali.
Varili sme si na variči (primuse) a bolo to veľmi praktické. Keď sme boli hladní, zastali sme pri ceste a niečo sme si uvarili. Stravovali sme sa však aj vonku, lebo sme chceli ochutnať miestne špeciality. Či už sme boli v reštauráciách, jedálňach alebo iných samoobslužných vyžierakoch v mestách a popri ceste, nepamätáme si, že by nám nechutilo. Práve naopak, v Rusku varili poriadne jedlo, klasickú domácu kuchyňu. Snažili sme sa toho vyskúšať čo najviac. Hovorí sa, že ruské jedlo je veľmi mastné a pozostáva takmer iba z bravčoviny a kapusty (ako novinár nórskeho denníka Aftenposten raz napísal o slovenskom jedle). To nie je ale pravda. Ruské jedlo je síce klasická domáca kuchyňa, ale veľmi dobrá. Varia veľa polievok, nám najviac chutili boršč (kapustovo-cviklová polievka s mäsom), soljanka (párkovo-mäsová polievka), šči (kapustová polievka) a ucha (rybacia polievka). Najmenej nám chutila asi studená uhorková polievka z kvasu okroška. Nebola síce zlá, ale asi nás prekvapilo to, že bola studená a že na tanieri ešte stále kvasila. Dôležité je aj to, kto ju uvarí. Rusi majú najradšej polievku, ktorú uvarí ich mama 😊
Na začiatku sme nevedeli, že v Rusku podávajú malé porcie. Ale na druhej strane majú veľa chodov: predjedlo (najlepšie studené aj teplé), polievka, prvý a druhý hlavný chod a dezert. A potom sa už dá najesť 😊 Z hlavných jedál nám najviac chutili pelmene (pirohy s mäsom), žarenka alebo žarkoje (niečo ako guláš), hovädzí stroganov (hlavne v západnom Rusku), fašírka po kyjevsky (rolka z kuracieho mletého mäsa), rôzne druhy rýb, steaky s volským okom, šašlík, atď. Zemiaky robia vo všetkých možných variáciách: varené, pečené, gratinované, hranolky, kašu, s hríbami, so syrom – všetky sú dobré. Bliny je jedlo, ktoré jedia všade v Rusku. Sú to palacinky, ktoré sa podávajú so všetkým možným: mäsom, šunkou, hríbami, cibuľou, syrom, ale aj sladké s lekvárom alebo tvarohom. Špeciálne ruské nápoje sú mors (sirup z malín alebo iného ovocia) a kvas (nealkoholický nápoj vyrobený z chleba).
Jedlo pri cestách bolo veľmi dobré a lacné. Obsluha bola rýchla, čo sa nám hodilo hlavne vtedy, keď sme mali pred sebou veľa kilometrov. Veľa z podnikov, ktoré sme navštívili, si ešte dobre pamätá časy komunizmu a úroveň obsluhy nebola vždy taká, na akú sme zvyknutí v dnešnej dobe a hlavne na západe. Servítky sú veľmi tenké a to preto, že ich rozstrihajú na menšie, aby ušetrili.
Vodu musíme mať tiež. To sme vyriešili tak, že sme si so sebou zobrali 40-litrovú bandasku na vodu. Tú sme dopľňali v miestnych studniach a potokoch. V Rusku sa neodporúča piť vodu z vodovodu, ale tá zo studní je pitná. Zo začiatku sme ju síce filtrovali tabletkami na filtrovanie vody, ale použili sme ich len párkrát. Geir má vrodený talent na zisťovanie kvality vody, tak on vždy ochutnal a rozhodol, či sa dá piť alebo nie. A celkom úspešne, lebo z vody nám nikdy nebolo zle. Občas sme si kupovali aj balenú vodu, niekedy aj kvôli tomu, že bola vychladená a vonku boli poriadne horúčavy.