Bitka o Moskvu a príchod do Moskvy

Prebudili sme sa do nádherného počasia. Na programe bola prehliadka bojiska a pamätníkov v Borodine.

 Bitka pri Borodine, známa tiež ako bitka o Moskvu, bola jednou z bitiek počas Napoleonských vojen. Dňa 7. septembra 1812 napadlo Francúzsko pod vedením cisára Napoleona Bonaparteho Rusko pod vedením generála Michaila Kutuzova (toho, čo má sochu pred Kazaňskou katedrálou v Petrohrade). Do bitky bolo zapojených až 250 000 vojakov, čo z nej robí jednu z najväčších bitiek vo vojnovej histórii. Vďaka veľkým stratám na oboch stranách je táto bitka aj jednou z najkrvavejších vo vojnovej histórii. Bitka skončila nerozhodne, Rusi sa stiahli. Napriek tomu sa táto bitka považuje v ruských dejinách za víťazstvo. Borodinskoe pole je neuveriteľne veľká plocha, na ktorej je roztrúsených veľa pamätníkov a pomníkov.

V jednom z kostolov v Spaso-Borodinskom kláštornom komplexe bola bohoslužba, takže sme len nakukli dovnútra. Kláštor bol založený z iniciatívy vdovy po generálovi Tučkovovi, ktorý podľahol zraneniam v bitke pri Borodine. Hlavným cieľom mníchov bolo zachovať hroby vojakov padlých v bitke pri Borodine. Kláštor bol po revolúcii zatvorený a znovu ho otvorili v roku 1992. Súčasťou kláštora je múzeum, kde je dnes niekoľko expozícií. Pozreli sme si výstavy o bitke pri Borodine a o druhej svetovej vojne, ktoré svedčia o tom, aké dôležité pre celé Rusko boli udalosti rokov 1812 a 1941. Teta v múzeu za nami chodila po celom múzeu. Len si na to pekne zvyknite hneď od začiatku, robia to vo všetkých múzeách v Rusku 🙂

 Oproti múzeu je hrobka ruského generála Princa Bagrationa, ktorý sa vyznamenal počas Napoleonských vojen. Po smrteľnom zranení v bitke pri Borodine sa stal ruským národným hrdinom. V roku 1839 mu cár Mikuláš I. postavil v Borodine pomník. Jeho meno sa spomínalo aj v druhej svetovej vojne, keď po ňom Stalin pomenoval Operáciu Bagration. Išlo o jednu z najväčších a najdôležitejších bojových operácii cez vojnu a zároveň jednu z najväčších porážok nemeckej armády (Rusi vyhnali Nemcov z Bieloruska v roku 1944). Nakoniec ešte krátko o Bagrationovi pre tých, ktorých by to obzvlášť zaujímalo: zúčastnil sa bitky pri Slavkove v roku 1805 a je aj jednou z postáv románu Leva Tolstého Vojna a mier.

Po Borodine sme sa vydali na cestu do Moskvy, najväčšieho mesta Európy. Žije tam 12 miliónov ľudí. To sme si všimli, už keď sme sa blížili k mestu. Posledných 25 kilometrov do mesta nám trvalo 3 hodiny slimačím tempom. Takáto zápcha je v Moskve pravdepodobne na dennom poriadku. Videli sme veľa policajných áut, ktoré išli v strednom pruhu. Tento pruh je vyhradený pre políciu, sanitky a požiarnikov. Neskôr sme sa dozvedeli, že polícia uzavrie celú cestu, keď sa prevážajú „dôležité“ osoby. Taká hustá premávka ako je v Moskve sa podpísala aj pod kvalitu ovzdušia. V zápche cítiť výpary z výfukov a prach z áut, nepríjemný zápach, haldy piesku na koľajniciach uprostred cesty, ktoré občas zmietlo zametacie a zavlažovacie auto. Správanie ruských šoférov sa exemplárnym určite nedá nazvať. Rusi sú dosť vynaliezaví čo sa týka predbiehania iných áut. Buď predbiehajú z pravej strany po okraji vozovky alebo počas červenej na semafóre sa postavia do stredu križovatky a tak z nej vyrážajú ako prví 🙂 Toto všetko sme zažili, kým sme trčali v zápche.

Po príchode do Moskvy sme sa ubytovali v hoteli. Sprcha nám dobre padla. Zhodou okolností sme mali zapnutú ruskú telku a videli sme sa v reportáži o Borodine. Boli tam dnes nakrúcať a nás nafilmovali, keď sme išli k Bagrationovmu pamätníku. Stali sme sa na chvíľu hviezdami v Rusku 🙂

O 20-tej hodine nás Alexander vyzdvihol v hoteli. Alexander je kolega nášho kamaráta, ktorého sme spoznali v Bergene a dohodli sme sa, že sa stretneme v Moskve. Takže teraz sme tu. Alexander nám chcel ukázať mesto, a tak sme išli smerom do centra. Pojem centrum je relatívny – mesto je také veľké, že od jedného konca centra k druhému je to niekoľko kilometrov. Centrum sa nazýva všetko, čo leží v rámci mestského okruhu B (Sadovoje kolco, po anglicky Boulevard alebo Garden Ring), čo je 16 km dlhá, 8-prúdová cesta okolo historického centra. To boli hranice mesta v 17. storočí. Dnes je to veľmi rušná cesta, ktorou denne prejdú desaťtisíce áut.

 Našou prvou zastávkou pri prehliadke mesta s Alexandrom bolo Nórske veľvyslanectvo na ulici susediacej s naším hotelom. Bývame v peknej štvrti Nový Arbat a sú tu samé veľvyslanectvá. Auto je tiež v bezpečí pred hotelom, pretože je tam veľvyslanectvo Ghany, ktoré je strážené 24 hodín denne. Strážnikom sa veľmi nepozdávalo, že naše „veľké a škaredé“ auto malo stáť vedľa všetkých tých nových luxusných áut. Hneď vedľa Nórskeho veľvyslanectva je kostol (Chram prepodobnogo Simeona Stolpnika), v ktorom sa v roku 1831 oženil najvýznamnejší ruský básnik Alexander Puškin.

 Po ceste k Červenému námestiu nám Alexander porozprával o hoteli Moskva, ktorý má dve rôzne fasády. Keď sa mal Stalin rozhodnúť pre jeden návrh, nepochopil, že na nákrese boli dva rôzne návrhy, a keďže sa podpísal do stredu nákresu, tak už museli hotel postaviť v dvoch rôznych štýloch (báli sa mu oznámiť, že urobil chybu). Hotel otvorili v roku 1935, znova zbúrali a prestavali na pôvodný hotel v roku 2004 a otvorili ho ako luxusný hotel v roku 2014.

 Tak teraz konečne uvidíme slávne Červené námestie. Je to obrovské námestie, ktoré v minulosti slúžilo ako trh a neskôr sa využívalo na veľké politické zhromaždenia a vojenské prehliadky. Aj Deň víťazstva sa tu oslavuje, tribúna je postavená pozdĺž múru Kremľa a na námestí sa koná prehliadka všetkej ruskej vojenskej techniky. Červené námestie je známe aj tým, že tam v roku 1987 nelegálne pristál 18-ročný mladík z Nemecka na lietadle, čo spôsobilo škandál, pretože mohol nepozorovane letieť v sovietskom vzdušnom priestore (letel z Hamburgu okrem iného aj cez Bergen). Mauzóleum Vladimira Iľjiča Lenina leží vpravo, za ním Kremeľ, vľavo nákupné centrum GUM a pred nami Chrám Vasiľa Blaženého. Červené námestie aj Kremeľ sú na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO (uvedený v roku 1990). Tieto miesta navštívime v najbližších dňoch a potom o nich napíšeme viac. Z Červeného námestia sme sa prechádzali uličkami za GUMom, až sme sa dostali k budove KGB (spravodajská služba a tajná štátna polícia v Sovietskom zväze). Odtiaľ sme sa prešli k Boľšoj teatru z roku 1776. Boľšoj znamená veľký a divadlo nazvali veľkým, pretože operu a balet, ktorú tam hrávali, považovali za nadradené činohre, predstavenia ktorej sa hrávali v malom divadle (Malij teatr). Odtiaľ sme prešli okolo Dumy, ruského parlamentu, a späť k Alexandrovským záhradám.

Vrcholom dnešného kulinárskeho zážitku bola reštaurácia s ruským jedlom Ëlka-polka. Alexander rozhodol a objednal ruské špeciality. Začali sme pol litrom vodky a morsom. Ako predjedlo sme si dali úžasný šalát vinegret (vinaigrette) uvarený z červenej repy, zemiakov, mrkvy, cibule a kúskov sleďa. Hlavné jedlo bolo žarkoje po rusky, niečo podobné gulášu, s hovädzím mäsom, zemiakmi a inou zeleninou.