Pohodička na dedine
Autá na M5 medzi Samarou a Moskvou nás zobudili skoro ráno a počuli sme aj nejaké výstrely, tak sme sa radšej pobrali kade ľahšie. Po hodine jazdy sme si urobili raňajky na menej frekventovanej ceste. Dokonca tam bola aj tabuľa, že to je odpočívadlo, čo je teda v Rusku nezvyčajné. Zo surovín nakúpených včera večer, ktoré sme nakoniec nespotrebovali, sme si pripravili kráľovské raňajky. Opražili sme si cibuľu, klobásu a hrášok a uvarili sme si dobrú kávu. Mlieko, čo predávajú v obchodoch, je často kyslé, preto sme si tentokrát kúpili trvanlivé. A ani v chladničke nemôžeme mať mlieko bohvieako dlho.
Po ďalších dvoch hodinách jazdy sa dostávame do Usolja. Je to malá dedinka pri Volge, s výhľadom na Togliatti a Volžský útes (tu usporiadal Putin summit Ruska a EÚ v roku 2007). V Usolji majú aj múzeum o miestnej histórii a ťažbe soli (odtiaľ názov dediny). Voda z hôr vraj obsahuje soľ. V pôde okolo Volgogradu je tiež veľa soli a nevedia tam toho veľa vypestovať. Ale tu v okolí Samary sme videli veľa obrábanej pôdy. V budove múzea bola kedysi škola, kde učil Leninov otec, Iľja Nikolajevič Uljanov. Mali tam na predaj aj ručne vyrobené veci, tak sme si na pamiatku kúpili soľ, náhrdelník a handrové bábiky. Keďže sme toľko toho nakúpili, sprievodkyňa nám odpustila vstupné. Na oplátku sme sa ale museli zapísať do knihy návštev, pretože sme boli prví návštevníci zo Slovenska a Nórska. Sprievodkyňa nevedela veľmi po anglicky, celá prehliadka bola v ruštine 😊 Ivana sa musí teraz pochváliť, lebo už viacerí jej povedali ako dobre hovorí po rusky, a to mala ruštinu len jeden rok na základnej škole 😊 V dedine mali úplne nový kostol, otvorili ho len pred dvoma dňami.
Odtiaľto sme mali namierené na sever do Uljanovska a vyhliadli sme si skratku. Ukazálo sa to ako úplne nemožné. Chvíľu sme testovali malé cestičky, jazdu cez pole a krížom krážom, nakoniec sme sa ale museli spýtať miestnych. Po 3,5 hodine nikam nevedúcich pokusov sme sa dostali tam, odkiaľ sme prišli. A takmer s prázdnou nádržou. Tankovanie v malej dedinke bola pre nás nová skúsenosť. Najprv sme museli zaplatiť niekomu, koho sme za okienkom ani nevideli. Potom sme museli poprosiť vodiča kamiónu, aby nám pomohol zapnúť pumpu (na boku bolo tlačidlo). A keď bola nádrž plná, asi po 70 litroch, zvyšný diesel vytiekol. Vopred sme zaplatili za 80 litrov dieselu a to, čo sme zaplatili navyše, nám vrátili. Tu stál diesel 24 rubľov (60 centov) za liter a takmer celá nádrž 1600 R (40 eur). Tu sme tiež zbadali studňu a naplnili sme si všetky bandasky a fľaše, čo sme mali. Celkom to prišlo vhod, lebo sme akurát minuli všetku vodu.
Celá oblasť smerom na Uljanovsk bola tak husto osídlená, že sme nenašli vhodné miesto na stanovanie. Tak sme pokračovali ďalej do Uljanovska so 636 000 obyvateľmi. Väčšina hotelov v našej cenovej kategórii bola obsadená, takže sme museli zobrať hotel Oktjabrskaja. Bol to starý sovietsky hotel, síce zrekonštruovaný, ale za tie peniaze to nestálo. A ešte k tomu, keď sa ani nedá pripojiť na internet.
