Sme vo Vladivostoku!
Zvládli sme to, dorazili sme až do Vladivostoku! Išli sme za svojím snom a dosiahli sme svoj cieľ, aj keď mnohí tomu neverili. Obišli sme 1/3 zemegule, Bergen leží na 5. stupni a Vladivostok na 132. stupni zemepisnej šírky. Vladivostok sa nachádza na úplnom východe krajiny, na brehu Tichého oceána. Do Moskvy je to viac ako 9 000 kilometrov, do Číny okolo 100 km, do Severnej Kórey asi 200 km a do Japonska je to len čo by kameňom dohodil cez Japonské more.
Rusi objavili Vladivostok v roku 1860 a odvtedy rýchlo napreduje. Dnes má 600 000 obyvateľov a neskutočne veľa áut, akoby malo niekoľko miliónov obyvateľov. Na porovnanie, Vladivostok má 600 000 obyvateľov a rozlohu 600 km2, zatiaľ čo Moskva má 10,4 mil. obyvateľov na ploche 1 081 km2. Cesty v meste nie sú stavané na zvládnutie takej veľkej premávky, v celom meste sú zápchy po celý deň. Okrem summitu APEC v roku 2012 musí byť toto hlavný dôvod tej rozsiahlej stavebnej činnosti v meste. Všetko od prístupových ciest do mesta po ulice v centre bolo jedno veľké stavenisko.
Vždy, keď zaparkujeme v tme, hádame, ako to tam asi vyzerá. Dnes ráno to veľká výhra nebola, zobudili sme sa pri starej benzínke a autoumyvárke hneď vedľa rušnej cesty, všade boli porozhadzované smeti. Po novej ceste, ktorá vedie na letisko, sme sa dostali do centra Vladivostoku. Tam nás zastavila polícia, ale len kontrolovali papiere. Zaparkovali sme na Svetlanskej ulici rovno pred hotelom Versailles, kde bolo v roku 1895 prvé mestské kino. Táto ulica je pomenovaná po krížniku Svetlana ruského cárskeho námorníctva. Veľkoknieža Alexej Alexandrovič Romanov, námorný dôstojník a syn ruského cára Alexandra II., na jeho palube navštívil Vladivostok počas rusko-japonskej vojny v roku 1905, kedy ho potopili. V roku 1899 sa veľkoknieža na krížniku vydal na expedíciu do Trondheimu.
V meste sme nemali žiadne konkrétne plány, chceli sme si pozrieť, ako vyzerá. Najprv sme sa vybrali na pešiu zónu, ktorú práve rekonštruovali. V meste sa všetko prestavovalo. Pešia zóna viedla k pláži, kde sa dali prenajať člny a vodné bicykle, kúpiť si niečo pod zub (mali aj varenú kukuricu), suveníry a odfotiť sa s opicou.
Na Pl. Borcov, veľkom námestí v strede mesta, stojí veľký vojnový pamätník z roku 1961 na pamiatku bojovníkom z Ďalekého východu v rokoch 1917-1922. Práve tam stavali pódium pre Pacific Open 2011, ruský streetbasketový pohár.
Po obede v čínskej reštaurácii sme zašli do Mestského múzea. Na troch poschodiach mali výstavy o miestnej histórii, revolúcii, vojne a vypchatých zvieratách. Príležitostná výstava sa zaoberala japonským bojovým umením a džudom.
Hneď za múzeom je Tigrí vrch, na ktorý sme vybrali kvôli tomu, že Geir na ňom z pláže zazrel vyhliadku. Vo vilovej štvrti sme stretli jedného uja s novinami v ruke, ktoré si práve vyzdvihol v schránke. Dali sme sa do reči a chvíľu sme sa rozprávali. Urobilo naňho dojem, že sme prešli naprieč celým Ruskom a na cestách sme už 2,5 mesiaca.
Na večer sme si išli hľadať ubytovanie mimo mesta. Po ceste z centra sme natrafili na autocentrum Toyota, na ktoré sme sa chceli obrátiť o pomoc s chladičom. Všade bolo veľa domov, tak sme sa vydali iným smerom a dostali sme sa na zablatenú cestu, ktorá zrazu skončila a napojila sa na hlavný ťah do mesta. Akurát tam bolo pohostinstvo a hotel, kde nám dovolili zaparkovať a prespať v stane. Chceli sme si aspoň niečo objednať v reštaurácii, robili výborný šašlík so zemiakmi a aj porcia bola slušná.
