Posledný deň v Seattli
Seattle nie je hlavným mestom Washingtonu, ale najväčším a azda najznámejším mestom tohto štátu. Pôvodní obyvatelia tu žijú už viac ako 4 000 rokov. Európania ho založili v roku 1851, ale kapitán Vancouver už v roku 1792 vplával na lodi Discovery do Puget Sound. Puget Sound je fjord, na brehoch ktorého sa Seattle nachádza, meria 160 kilometrov a je 7. najdlhším fjordom na svete. Na porovnanie, Sognefjord je dlhý 200 km a je druhým najdlhším fjordom na svete, zatiaľ čo Hardangerfjord je so svojimi 180 kilometrami piatym najdlhším fjordom na svete. Puget Sound je súčasťou Sališského mora (Salish Sea), ktoré tvorí hranicu s Kanadou, a je pomenovaný po poručíkovi Petrovi Pugetovi. Ako sme zistili v Seattli, vo väčšine amerických miest sú vedľa seba nasekané mrakodrapy, ulice sa volajú 1, 2, 3, atď. podľa toho ako ďaleko sú od centra (1 je v úplnom strede) a len málo miest má historické centrum, na aké sme zvyknutí v európskych mestách.
Dnes sme išli autobusom do Seattlu poslednýkrát. Zajtra sa plánujeme pohnúť ďalej. Absolvovali sme rovnakú procedúru ako predošlé dni: autobus do stanice Sea/Tac, čo je mimochodom letisko pre Seattle a Tacomu, potom prestup na vlak. Vodič autobusu bol trochu agresívny, pretože sme mu nedali presnú sumu. Vyzbierali sme 7,50 $ pre troch, pretože sme si mysleli, že lístok bude stáť 2,50 $, tak ako doteraz. V sobotu však stojí menej (2,25 $) a tento rozdiel bol pre vodiča autobusu očividne problém.
Vystúpili sme na stanici International District/Chinatown a chceli sme si pozrieť Chinatown. Čínske mestečko bolo veľmi malé, pozreli sme si námestie a v pekárni na 6th Ave sme si objednali výborné koláčiky a kávu. Odtiaľ sme prešli okolo King Street Station, vlakovej stanice, kam sme už pred viac ako týždňom prišli vlakom z Vancouveru. Prechádzali sme aj okolo múzea o zlatej horúčke na Klondiku, teda o masovej migrácii zlatokopov do oblasti okolo rieky Klondike v Yukone v Kanade, kde sa v roku 1896 našlo zlato. Čiara na zemi kúsok od múzea označovala, kam až siahalo pobrežie v 19. storočí. Ináč sme sa len prechádzali a obzerali si mesto bez hlbšieho zmyslu. Čas plynul veľmi rýchlo, chceli sme stihnúť posledný autobus do Kentu, ktorý odchádzal o 18:17, ale pokazil sa vlak a my sme museli čakať na nový a takmer sme nestili autobus.
