Rozlúčka so Stalingradom
Dnes sa raňajky podávali v jedálni vyzdobenej sovietskymi kresbami. Ako si pamätáte zo včera, tak aj recepcia je ladená v rovnakom štýle. Pre strážnika v hoteli bolo veľmi dôležité, aby Ivanu odfotil pred Leninovou bustou s vojenskou lodičkou na hlave. Strašne nám chcel niečo dať na pamiatku zo svojho mesta a keď už sme boli na odchode, pribehol k autu a daroval nám pohľadnice z Volgogradu.
Chceli sme vidieť Múzeum-panorámu Stalingradskaja bitva, teda múzeum o bitke pri Stalingrade. Parkovanie bolo ťažké nájsť, a tak sme sa opýtali uja so suvenírmi, či nevie, kde by sme mohli parkovať, a povedal, že môžeme stáť za jeho autom a bude naň dávať pozor. Múzeum bolo pekne urobené, na základe fotiek, rôznych predmetov a modelov sme si mohli ľahko predstaviť ako asi prebiehala bitka. Uprostred budovy bola panoráma bitky a o poschodie vyššie bola ešte väčšia panoráma. Nemecký veliteľ v Stalingrade, Friedrich Paulus, ktorého Hitler povýšil na poľného maršála deň pred jeho kapituláciou, napísal list nemeckým vojakom a nemeckému ľudu. Napísal, že urobil všetko pre Nemecko, ale túto bitku nebolo možné vyhrať. Požiadal ich, aby sa dištancovali od Hitlerovej politiky skôr než bude neskoro, a nabádal ich na dobré vzťahy s nepriateľmi. Ako sme už písali, bitka o Stalingrad síce trvala len 5 mesiacov v rokoch 1942-1943, ale zvrátila priebeh vojny. Vonku sme ešte spravili jeden okruh okolo múzea, kde boli vystavené všetky možné lietadlá a tanky od 30. rokov až po dnes.
Keď sme vrátili naspäť k autu, chceli sme dať nejaké drobné ujovi so suvenírmi, ale odmietol. Dali sme mu fotku s naším autom a trasou, ktorú sme rozdávali ľuďom a vysvetlili sme mu, kam máme namierené.
Volgograd je veľmi pohodové mesto, rovnako ako všetky ostatné mestá pozdĺž Volgy. Veľmi sa nám tam páčilo. Výrazne tomu napomohlo aj to, že sme sa konečne mohli prezliecť do letných šiat a obuť si sandále. Volgograd sa v každom prípade oplatilo navštíviť, aj keď sme najazdili o 1000 km navyše.
Večer sme mali v pláne prenocovať v tom istom „kempe“ ako po ceste do Volgogradu. Cesta nám trvala 3,5 hodiny a ešte sme sa zastavili najesť v kaviarni z minulého storočia. Prevádzkovali ju dve tety, ktoré práve jedli, keď sme prišli, ale hneď vyskočili a začali variť. Nemali veľký výber a tak nám urobili fašírky s hranolkami a žarkoje so zemiakovou kašou. Jedlo bolo jednoduché, ale dobré. Popri ceste predávali všetko možné. Asi najzaujímavejším tovarom bolo kyslé mlieko v plastových fľašiach vystavené na horúcom slnku. Aj keď máme radi mlieko aj kyslé mlieko, toto sme si netrúfli kúpiť. Po príchode do kempu vymenil Geir olej v aute a uložili sme sa spať.
Trochu štatistiky po 20 dňoch na cestách
Z Bergenu do Volgogradu sme najazdili 4 238 km po dobrých aj zlých cestách. Sedeli sme v aute 69 hodín (z celkových 480 hodín). Naša priemerná rýchlosť bola 50-60 km/h. Spotrebovali sme 375 litrov nafty na 3 800 km a zaplatili sme za ňu 13 901 RUB alebo 350 eur. Geira fascinuje, že takmer 3-tonové auto so štvorlitrovým motorom spotrebuje menej ako 10 litrov na 100 kilometrov. Nafta stojí v priemere 26 rubľov za liter (65 centov).
Teploty v noci klesali do mínusu a cez deň sa vyšplhali až na 30, mali sme oblečené všetko od vlneného spodného prádla, rukavíc a čiapok až po sandále a šortky. Boli sme v 12 mestách: Bergen, Oslo, Štokholm, Helsinki, Petrohrad, Veľký Novgorod, Tver, Moskva, Vladimír, Nižný Novgorod, Saratov, Volgograd a čoskoro sa chystáme do ďalších. Mnohé z miest, ktoré na mape vyzerajú ako malé dediny, majú niekoľko tisíc obyvateľov, a veľa z nich až cez 1 milión. Za prvých 20 dní sme prespali raz na trajekte, 13-krát v stane a 6-krát v hoteli. Doteraz sme prešli cez dve časové pásma a je tu o dve hodiny viac. Jedli sme iba ruské jedlo, až vo Volgograde sme si dali pizzu 🙂