Ako si počínalo naše auto?
Ako zvládlo naše auto takú dhú cestu? Musíme sa pochváliť, že veľmi dobre. Technických problémov sme mali minimum a našťastie žiadnu nehodu.
Cesta medzi Petrohradom a Moskvou je naozaj hrozná. Tyč na zadnej náprave, ku ktorej sú pripevnené tlmiče, sa odtrhla, ale našťastie nám pomohli v servise v Tvere, kde nám tlmič k náprave prizvarili. A to sme v Rusku boli ešte len pár dní!
Vedeli sme, že chladič bol v zlom stave, no nový sa nám nepodarilo zohnať dostatočne včas pred odchodom z Nórska. Nemali sme s ním problém, až kým sme neprišli do východnej Sibíri, kde sa teplota pohybovala nad 30 stupňov. A pre mnohých je asi paradoxom, že na Sibíri bolo tak horúco 😊 V Toyote vo Vladivostoku nám chladič vymenili pred prepravou auta cez Tichý oceán a boli veľmi vďační, že nám mohli pomôcť 😊 A dobre, že sme ho nechali vymeniť, pretože v Kalifornii, Nevade, Utahu, Colorade, Novom Mexiku a Texase bolo dobré teplo 😊
V USA sme museli kúpiť nové autobatérie, pretože po prevzatí auta v Seattli sme zistili, že sa dostatočne nenabíjajú. Nebol dobrý nápad mať jednu starú a jednu novú batériu, tak v San Franciscu sme kúpili dve rovnaké batérie.
Ešte sa zlomila pružina vo vákuovom regulátore v dieselovom čerpadle. Kreatívny mechanik v servise pre náklaďáky uprostred púšte v Utahu sa vynašiel a dal tam neoriginálnu pružinu.
Náhradné diely ako ložisko kolesa, univerzálny kríž, vodné čerpadlo, atď., ktoré sme mali so sebou, sme nevyužili. Každých 7 500 kilometrov sme sa snažili vymieňať olej a filter a plniť maznice. Defekt sme dostali len raz, na hrboľatej štrkovej ceste pri Krasnojarsku. Mali sme so sebou kompresor a výbavu na zaplátanie kolesa, ale toľko ľudí nám chcelo pomôcť, že sa to vlastne samé opravilo 😊
Auto malo priemernú spotrebu 9 litrov na 100 kilometrov. Na také staré auto so 4-litrovým motorom a celkovou hmotnosťou 2 800 kíl je to celkom dobrý výkon. Paliva nebol nikdy nedostatok a predávali ho aj na tých najdlhších úsekoch na Sibíri. Tam však boli medzi dedinami také veľké vzdialenosti, že mali vlastný dieselagregát na elektrinu. Čerpadlá na týchto staniciach boli sparťanské a často to bola len tyč s hadicou pripevnená obyčajnou hadicovou svorkou. Vždy sa nás opýtali, koľko chceme natankovať, a presne toľko sme aj dostali, či sa to do nádrže mestilo alebo nie. Vopred nastavili počet litrov a spustili čerpadlo. To, čo sa do nádrže nezmestilo, vytieklo von na zem, a to bolo očividne úplne v pohode.
Sme celkom spokojní s tým, že na takej dlhej ceste sme mali s autom tak málo problémov. Sme naň veľmi hrdí, je to večný stroj 😊 O to viac sme boli hrdí, keď nás ľudia v USA zastavovali a hovorili nám, že také auto ešte nevideli, a tým väčšinou mysleli dieselový motor. Raz sme si za stieračom našli odkaz od jedného kongresmana z Alabamy, či ho nechceme predať. Inokedy zase ujo v búdke na mýtnej stanici zastavil premávku, aby zistil, z ktorého roku je naše auto. Záujem o naše auto mala aj mladá baba, ktorá nám predala nové batérie a sama ich do ňho namontovala, a na oplátku nám ukázala svoje auto. V ten istý deň nás zastavil chlapík, ktorý sa strašne chcel pozrieť ako pod kapotu, tak aj dovnútra a bol ohromený. V Rusku nám tiež veľa ľudí ukazovalo palec nahor a mnohým sa páčili naše veľké kolesá.