Ulan-Ude a Buriatsko
V noci tak pršalo a fúkalo, že sme si mysleli, že skončíme v rieke. Počasie dnes nebolo pekné, pršalo celý deň. Doobeda sme sa presunuli do Ulan-Ude. Snažili sme sa nájsť hotel, ale všetky boli plné. V hoteli Barguzin mali voľnú poslednú izbu bez kúpeľne za 1 200 rubľov (30 eur). Naša dežurnaja (teta zodpovedná za naše poschodie) nás zaviedla do izby a dala nám kľúč (na recepcii sme dostali lístok, ktorý sme jej museli ukázať). Záchod bol na konci chodby. Kúpeľňa/sprcha bola na inom poschodí ako naša izba a kľúč sme si museli vyzdvihnúť u dežurnej. Kúpeľňa bola v obyčajnej miestnosti, bol to akýsi sklad, kde bolo všetko možné.
Na pešej zóne sme zažili aj oslavu 350. výročia Buriatska. Oslavovalo sa pripojenie Buriatskej republiky k Rusku pred 350 rokmi. Po chvíľi sme si uvedomili, že asi kvôli tomu boli všetky hotely vybookované. Na pešej zóne sa konal trh s ručne vyrobenými výrobkami, miestnym jedlom a inými vecami. Nechýbalo tanečné vystúpenie ani hudba a ľudia mali na sebe kroje. Večer bol ohňostroj a zábava.
Pešia zóna (Leninova ulica) bola pekne vyzdobená kvetmi a viacerými sochami. Prešli sme sa na koniec ulice, kde stojí stará tržnica. Má zrekonštruovanú fasádu a je v nej veľa obchodov. Ako vo všetkých ruských mestách, aj tu majú jednu sovietsku sochu na Námestí revolúcie. Na druhej strane cesty stojí Odigitrievsky chrám. Bol postavený v osobitom sibírskom barokovom štýle v roku 1785 a bol prvou kamennou stavbou v meste. Kvôli rekonštrukcii bol však zavretý, takže dovnútra sme sa nedostali. Na druhom konci Leninovej ulice sa nachádza nádherný Víťazný oblúk postavený v roku 1891 na počesť cára Mikuláša II. Hneď vedľa stojí Opera z 30. rokov 20. storočia, so zrekonštruovanou peknou fasádou. Námestie Sovietov je obrovské námestie, ktorému dominuje obrovský monument Leninovej hlavy. Je to najväčšia Leninova hlava na svete, váži 42 ton, je vysoká 7,7 metra a bola vyrobená v roku 1970 k Leninovým stým narodeninám.
Na programe sme mali aj Buriatské historické múzeum, kde očividne nemali záujem o návštevníkov, ale nakoniec nás pustili za 200 rubľov, aby sme si pozreli historickú výstavu o Buriatsku. Bola iba v ruštine, ale veľmi pekná. Veľa sme sa tam dozvedeli.
Na dnešnom jedálnom lístku boli rôzne veci. Keď sme doobeda prišli do mesta, dali sme si len niečo malé pod zub v Irish Pube na pešej zóne. Mali tam aj české pivo Černovar. Večer sme vyskúšali taliansku pizzériu. Pizza bola veľmi dobrá, obsluha tiež.
Ulan-Ude je hlavným mestom Buriatskej republiky, ktorá má asi 1 milión obyvateľov. Republika má svojho prezidenta, parlament a ústavu. V stredoveku bolo mesto pod mongolským vplyvom. V roku 1666 postavili kozáci osadu s názvom Udinskoje. Táto si v roku 1783 zmenila názov na Verchneudinsk. Mesto v roku 1878 zničil veľký požiar a celé ho bolo treba prestavať. V roku 1934 si mesto zase zmenilo názov, tentoraz na Ulan-Ude. Ulan znamená v burjatčine červený a ude je odvodené od rieky Uda. Mesto sa nachádza na mieste, kde sa stretávajú rieky Selenga a Uda. Selenga vteká do Bajkalského jazera, v delte, kde sme včera stanovali. Ulan-Ude je centrom budhizmu v Rusku, konkrétne tibetského budhizmu. Žijú tu tri etnické skupiny: pôvodné obyvateľstvo Evenkovia, Buriati mongolského pôvodu a Rusi. Ulan-Ude je železničným uzlom na Transsibírskej magistrále a začína tu Transmongolská magistrála, ktorá ide cez Ulanbátar do Pekingu.
