Ako sme zháňali americké poistenie na auto
V Rusku sme mali zelenú kartu, čo je poistenie auta, ktoré platí v celej Európe. USA nie je do tejto spolupráce zapojené a tam sme si museli kúpiť osobitné poistenie. To sme chceli zariadiť priamo na mieste, ale ukázalo sa, že je to ťažšie, ako sme si mysleli. Včera sme navštívili poisťovňu Vern Fonk v Kente, ale nevedeli nám pomôcť, pretože sme nemali trvalú adresu vo Washingtone, a odporučili nám poisťovňu Duane Weber Insurance. Tam len prevracali očami, keď sme povedali, že chceme uzavrieť poistenie na kratší čas. Poradili nám, aby sme zavolali na Insurance Commissioner´s Office. Čiže sme stále tam, kde sme boli na začiatku.
Dnes sme sa rozhodli skúsiť šťastie v Seattli. Koniec koncov, je to veľké mesto, tak by tam mala byť nejaká poisťovňa. Išli sme autobusom na zastávku SeaTac Airport (autobus č. 180 stojí priamo pred kempingom) a odtiaľ vlakom Light Train do Seattlu. Celkovo nám to trvalo asi jednu hodinu. Vystúpili sme na križovatke ulíc 3rd Ave/Seneca St. a zamierili do turistických informácii Pike Market. Tam však podávali informácie iba o trhu, a tak sme sa vybrali do Kongresového centra na ulici 7th Ave. Tam sme natrafili na milú pani, ktorá nám napísala adresu poisťovacích spoločností AIG a Progressive, ktoré pracujú s medzinárodnými vodičskými preukazmi. Najprv sme išli do tej, ktorá bola najbližšie, ale nikoho sme na tej adrese nenašli, a tak sme pokračovali na 15th Ave W, kde mala spoločnosť AAA kanceláriu/obchod. Z centra sme išli pešo a trvalo nám to takmer hodinu. Našťastie sme natrafili na ráznu pani, ktorá vedela všetko zariadiť. Jej kolegyňa to vzdala, ale táto superpani to vzdať nemienila, chcela nám pomôcť. Po dlhom premýšľaní a skúšaní rôznych možností trochu zmenila číslo VIN a zariadila pre nás aj nižšiu cenu. Za šesť mesiacov sme zaplatili 694 dolárov (3,8 dolára na deň), vrátane oboch šoférov, a zmluvu sme mohli kedykoľvek zrušiť a peniaze nám vrátia za nevyužité obdobie. A nebolo treba ani adresu v USA.
Spokojní sme naskončili na autobus do centra a objednali si obed v Hard Rock Café. Čašníčka nestresovala, sadla si na lavicu vedľa Geira a tak prijímala objednávku. Dopĺňanie nápojov bolo samozrejme zadarmo a všetko bolo cool. Zvyšok dňa sme sa prechádzali po centre mesta, pozorovali autá a ľudí pred jedným hotelom a sadli sme si do kaviarne na schodoch Harbor Steps. Tam sme pozorovali skupinku Japoncov, ako niečo hľadali, a ďalších bláznov, ktorí behali hore dole po schodoch. Večer sme sa vracali vlakom na stanicu SeaTac, len pol hodiny jazdy, ale dostatočne dlho na to, že sme premrzli v studenom vozni. Tam sme mali prestúpiť na autobus do Kentu, ale ten neprichádzal. Po chvíli sme skontrolovali cestovný poriadok a zistili sme, že posledný autobus išiel o 19:30. Nedarilo sa nám zastaviť taxík, tak sme išli do neďalekého hotela a poprosili ich, aby nám jeden zavolali. Po dlhom čakaní prišiel mladý muž z Eritrey, ktorý mal rodinu v Nórsku, a odviezol nás až pred „dvere domu“.
