10. najdlhšia rieka na svete

Zavolali nám zo servisu, že auto je už hotové. Už bolo pre nás pripravené, keď sme prišli, stačilo len zaplatiť za výmenu oleja (9 300 rubľov / 232 eur). Jevgenij od nás dostal pohľadnicu auta na Olchone, ktorú sme si dali vyvolať a fľašu vodky, ktorú sme ešte mali v aute. Povedal, aby sme kľudne zavolali, ak sa niečo stane s autom. S Toyotou vo Vladivostoku už dohodol, že nám pomôžu, ak by sa nám niečo pokazilo po ceste do Vladivostoku.  

Potom sme sa presunuli do mesta a zaparkovali pri parku a Leninovom štadióne. Zišli sme k rieke, kde majú peknú promenádu, stánky a reštaurácie. Usadili sme sa hneď v prvej a objednali si pelmene, čebureki, hranolky, bliny a kávu.

Poobede sme sa povozili lodičkou na rieke Amur. Otočili sme sa pri tom veľkom moste, cez ktorý sme včera išli. Pri pláži bolo veľa panelákov. Tí, čo tam bývajú, to majú na skok k pláži. Rieka Amur meria 4 444 kilometrov, je 4. najdlhšia rieka v Rusku a 10. najdlhšia na svete. Pramení v Číne, preteká Chabarovskom a vlieva sa do Tichého oceána.

Po výlete lodičkou sme sa prešli k Historickému múzeu, kde sme si najprv pozreli výstavu o Amure (flóra, fauna a minerály) a potom o 70. výročí veľkej vlasteneckej vojny, ako aj obrazy Valerija Šiljaeva, ktoré zobrazovali ruský ďaleký východ od Amuru po Tichý oceán. V staršej časti múzea mali výstavu o pôvodnom obyvateľstve a miestnej histórii.

Ľudia v Rusku

V Rusku sa nám veľmi páči. Žiadna zo strašidelných historiek, ktoré sme počúvali pred cestou, sa nepotvrdila (so skorumpovanými policajtmi a kriminálnikmi sme sa nestretli). Nie je tu viac kriminality a nezodpovedných šoférov ako inde vo svete.

Ľudia vyzerajú byť milí a ochotní pomôcť. Snažili sa nám pomôcť ako len vedeli, keď sme sa ich pýtali na cestu alebo potrebovali pomoc pri nafúkaní prepichnutej pneumatiky. Stalo sa nám viackrát, že ľudia nám nevedeli vysvetliť, kadiaľ máme ísť, ale sadli do auta a zaviedli nás tam. Ako včera, keď jeden neznámy muž na pumpe nasadol do auta a zaviedol nás do autocentra Toyota. Alebo vo Volgograde, kde nám predavač suvenírov ponúkol, že nám postráži auto, keď sme nevedeli nájsť parkovisko pred múzeom. Každý, koho sme poprosili o pomoc, nám vyhovel. Každý, komu sme povedali, odkiaľ sme a kam ideme, bol pozitívny (aj keď si všetci mysleli, že to je ďaleko).

Rusi nám kývali pri ceste, pozývali nás na vodku, prípadne nám ju dali do daru, niektorí si dokonca od nás pýtali autogram. Väčšina Rusov je úplne v pohode, samozrejme existujú drzí a namyslení ľudia, ale tí sú predsa všade. Stretli sme iba zopár takých a tí sa rozčulovali nad tým, že sme dostatočne nerozumeli po rusky.

Je veľký rozdiel medzi ľuďmi v mestách a na dedine. Vyzerá to tak, že tých, čo žijú v mestách, najviac zaujímajú materiálne veci ako autá, pekné šaty, drahé reštaurácie. Ľudia na dedine majú úplne iný život, chovajú zvieratá, musia si chodiť po vodu do dedinskej studne, nakupovať v malých obchodíkoch s obmedzeným tovarom alebo čakať na auto, ktoré privezie chlieb v stanovený deň a hodinu, ale možno sú rovnako šťastní ako novozbohatlíci, ak nie šťastnejší.

O Rusoch je známe, že sa neusmievajú a nesmejú. A je to pravda – usmievajú sa menej ako iné národnosti. Ale majú na to svoje dôvody. Úsmev nemá nič spoločné so slušnosťou. Neusmievajú sa na cudzích ľudí, pretože úsmev je vyhradený pre rodinu a priateľov. Vlastne majú určité podozrenie, keď sa na nich cudzí ľudia usmievajú, a hľadajú za tým dôvod. Rusi musia mať dobrý dôvod na to, aby sa usmievali a smiali, lebo ako jedno ruské príslovie hovorí, „smiech bez príčiny je príznak duračiny“, čiže hlúposti.