Goodbye Canada
Ubytovanie sme mali rezervované len dodnes, chceli sme si ho predĺžiť, ale všetky izby boli už vybookované. Keďže správa o vyzdvihnutí auta nám stále neprichádzala, rezervovali sme si ešte 4 noci v hoteli Patricia, v tom istom hoteli, kde sme bývali prvú noc vo Vancouveri. Dnes o 11-tej, tesne pred tým, ako sme sa vysťahovali, nám zrazu prišiel mail od Monique, že na druhý deň si môžeme ísť po auto. Rýchlo sme teda hľadali lístky na vlak do Seattlu na zajtra, ale už boli všetky vypredané. Tak sme zaimprovizovali a kúpili si lístky už na dnes večer. Kvôli problémom na hranici pri príchode do Kanady sa nám zdalo rozumné si rezervovať letenku z USA pre prípad, že by ju pri vstupe do krajiny kontrolovali. Vedeli sme, že Spojené štáty americké chceme prebrázdiť krížom krážom a skončiť niekde na východnom pobreží, a tak sme si rezervovali letenky z New Yorku na Island. Zároveň sme zrušili tie 4 noci, ktoré sme si objednali v hoteli Patricia.
S ťažkými batohmi sme sa trepali na železničnú stanicu, kde sme si ich zavreli do skrinky a vyzvihli si lístky na vlak. V Starbuckse v centre mesta sme si na dnešnú noc rezervovali hotel v Kente kúsok od Seattlu, kde si zajtra ideme pre auto. Potom sme si išli dať vytlačiť všetky dokumenty, ktoré by colníkov na hranici mohli zaujímať. Po obede sme sa vybrali späť na železničnú stanicu Pacific Central Station. Tam sme si vybrali batožinu a zaradili sa do radu na vlak. Prvý (a najdlhší) rad bol na miestenky. Dostali sme miesta v biznis triede s wifinou.
V ďalšom rade sa stálo na kontrolu Colnej správy USA (CBP – U.S. Customs and Border Protection). Geir išiel k okienku, kde úradoval milý colník, ktorý sa veľa nepýtal. Ivana dostala agresívnu colníčku, ktorá sa pýtala na všetko možné, napríklad kedy sa chystáme opustiť krajinu alebo aké máme zamestnanie, keď si môžeme dovoliť zaplatiť dopravu auta cez Tichý oceán. Bola veľmi nepríjemná. Geirov colník nemal žiadny problém vpustiť ho do krajiny a prešiel hneď na platbu vízového poplatku (6 dolárov na osobu). Domnievame sa, že to pomohlo aj Ivane, pretože jej colníčka si to všimla a dala aj jej pečiatku „Admitted“ do pasu. Týmto sme dostali povolenie na vstup do Spojených štátov amerických.
Asi po hodine cesty z Vancouveru sme prišli na hranicu, colníci naskočili do vlaku, pozbierali vstupné formuláre a pýtali sa ľudí, za akým účelom cestujú do USA. Mysleli sme si, že to už urobili tí prví colníci?! Povedali sme im to tak, ako to bolo: auto sme poslali cez Tichý oceán a teraz sme si ho išli vyzdvihnúť do Seattlu. Jeden z colníkov nechápal, prečo sme si do USA dovážali vlastné auto, sám precestoval mnoho krajín, ale auto si so sebou nikdy nebral. A keďže naše víza podliehali predpisom ESTA, nemohli sme zostať ani o 1 deň dlhšie ako bola platnosť našich víz (90 dní) a ak by sme to urobili, nikdy by nás do USA nevpustili! Nikdy! A oni budú dávať pozor, že krajinu naozaj opustíme vtedy, kedy máme. Ľudia vo vlaku sa začali otáčať a nevedeli, čo sa deje. Po chvíli to vzdal, pravdepodobne sme mu už dostatočne spríjemnili deň.
Cesta vlakom trvala 4,5 hodiny a ubiehala rýchlo. Vlak sa dosť podobal tým nórskym, len išiel po drevených stĺpoch. Do Seattlu sme dorazili o 22:10 a zobrali si taxík do Kentu, kde sme sa ubytovali. Unavení po celom dni sme odpadli a zaspali.