Stretnutie s naším autíčkom po mesiaci odlúčenia
Dnes sme sa zobudili skoro a išli sme hľadať niečo na raňajky. Ale bola to skôr priemyselná oblasť ako mesto a vzdali sme to tesne pred nákupným centrom, ako sme neskôr zistili. Otvorený bol len malý stánok, akýsi drive-in, a keď sme podišli bližšie, zbadali sme mladú babu, ktorá iba v tangách pripravovala kávu a občerstvenie. Hneď nás prešla chuť do jedla. Neskôr sme zistili, že stánok sa volal Bikini Espresso, takže asi to nebolo až také zvláštne, že tam stála v bikinách 😊
Vrátili sme sa do hotela a objednali si taxík. Šofér z Indie nás odviezol tam, kde sme si mali vyzdvihnúť auto. Vystúpili sme pri veľkom sklade, kde zametal jeden chlapík, tak sme sa mu prihovorili. Povedal, že naše auto nám nemôže vydať, pretože nevie, kto je jeho majiteľom a momentálne je jeho vlastníctvom. Nevedeli sme, čo máme na to povedať, a tak sme ho nasledovali do kancelárie. Zaregistroval, že auto má nórsku značku a že sme asi prišli z Nórska. Porozprával nám, že aj on je Nór a pozná lutefisk (smradľavú rybu) aj lefse (placku). Po skontrolovaní mailu a našich dokladov nám mohol naše auto vydať 😊 Bol tam ešte ďalší človek, ale ten vyzeral, akoby sa tam len obšmietal. Ukázalo sa však, že práve on vybral naše auto z kontajnera a mal ísť s nami von pomôcť nám naštartovať, lebo batéria sa vybila. Vassilij pochádzal z Dnepropetrovska na Ukrajine a do USA prišiel s rodičmi pred mnohými rokmi. Jeho otec bol politicky aktívny a z Ukrajiny emigroval. Dobrú chvíľu sme s ním kecali a dal nám veľa užitočných tipov, napríklad, aby sme si zadovážili zbraň. Naším starým autom by v žiadnom prípade nešiel, iba na svojom novom Mercedese. Pripravil nás aj na to, že nenájdeme veľa benzíniek, ktoré predávajú diesel, a naša 90-litrová nádrž podľa neho nebola dostatočne veľká.
Musíme povedať, že sme mali šťastie, že sme si auto mohli tak rýchlo prevziať. Nám sa to čakanie síce aj tak zdalo nekonečné, ale nebolo to tak. Tí cestovatelia, s ktorými sme boli v kontakte, museli na svoje auto čakať päť týždňov. Colníci totiž po jeho preskenovaní zistili, že bolo špinavé a museli ho dať umyť. Okrem toho zistili, že tam mali drevené police a drevo sa do USA nesmie dovážať. Za to všetko museli platiť navyše. My sme teda mali veľké šťastie, že sme si mohli ísť po auto v ten istý deň, ako dorazilo do USA. Pred nalodením vo Vladivostoku sme ho poriadne umyli, zbalili všetky naše veci tak, aby okolo auta v kontajneri nebolo nič voľne pohodené, upratali sme v boxoch a menšie veci sme sústredili do väčších tašiek a boxov. Ale zato aj my sme mali v aute drevo, v podstate celý batožinový priestor bol prerobený z dreva. Možno pomohol fakt, že sme mali všetko tiptop uložené a vopred sme im poslali fotky 😊 Vyzeralo to tak, že auto asi len preskenovali a bez ďalšej kontroly ho vpustili do krajiny 😊
Našou prvou zastávkou bola Shellka, kde sme natankovali – s naštartovaným motorom, lebo sme sa báli, že nám auto skape. Potom sme sa presunuli do Koa Kampingu, kde sme sa ubytovali na dve noci. Už mali voľné len miesto na betóne hneď vedľa smetiakov a veľkej skupiny, ktorá niečo oslavovala. Auto páchlo zatuchlinou, tak sme museli všetko vybrať a umyť. Vo Vladivostoku, keď sme ho pripravovali na prepravu loďou, pršalo, a tým pádom v ňom bolo vlhko celý mesiac, kým bolo zavreté v kontajneri. Matrac sme museli vyvetrať a posteľnú bielizeň vyprať. V kempingu mali veľké práčky, tak sme prali aj perinu a vankúše. Všetko zo všetkých boxov a tašiek muselo von, a my sme umývali, triedili a upratovali až do tmy. Konečne sme si mohli ľahnúť do vlastnej postele, bol to super pocit 😊
