Skip to content

Cítili sme sa v Rusku bezpečne?

Ako sme už spomenuli, v celom meste sa všetko prestavuje. Je dobré, že potom to bude pekne vyzerať, ale pred hotelom vŕtajú do betónu vo dne v noci. Dnes sme preto len leňošili. Okrem oddychovania na hoteli, surfovania na nete a písania cestopisu sme sa vybrali aj na prechádzku. V jednom obchodnom centre sme si dali vyvolať fotky, ktoré sme poslali ako pohľadnice.

Neskôr sme sa išli pozrieť do Okeanária, akvária s rybičkami z Tichého oceána. Veľa rýb bolo žltých a modrých, niektoré boli trochu škaredé a hlavonožec nebol práve najkrajší. Mali tam aj piraje. Jedna rybička sa podobala na Geira, pozri foto dole 😊

  

  

  

  

Ľudia nás strašili, že Rusko je veľmi nebezpečná krajina a že nás tam môžu zastreliť na ulici. Nič také sme tam nespozorovali. Je síce pravda, že po rozpade Sovietskeho zväzu v 90. rokoch vznikli mafiánske skupiny a v Rusku to bolo v tom čase nebezpečné. Dnes je v uliciach a na cestách veľa policajtov, ktorí to majú pod kontrolou. Zdá sa, že situácia v polícii sa zmenila po nástupe Putina, pretože sa nám nestalo nič zlé a nikto z nich sa nepokúšal získať od nás úplatok. Práve naopak, boli priateľskí a raz, keď bolo cez 30 stupňov, sme dokonca dostali veľkú fľašu vychladenej minerálky od policajtov na policajnej stanici pri ceste. Títo dvaja policajti boli z okolia Čity a porozprávali nám o situácii v Rusku. Jeden bol Burjat (pôvodní obyvatelia blízki Mongolom) a druhý Rus. Poukazovali nám fotky svojich detí na smartfóne, čo sme my ešte v tom čase nemali.

Hovorí sa, že Nórsko a ostatné severské krajiny sú bezpečné. Je to tak a my sme samozrejme zvyknutí na to, že v Nórsku je nízka kriminalita a bezpečne sa tam žije. Niektorí ľudia nikdy nezamykajú svoje domy alebo autá. Toto by sa nikdy nemohlo stať na Slovensku alebo v Rusku. Pochádzame z dvoch rôznych krajín a aj keď sú si Slovensko a Nórsko veľmi podobné, v otázke chápania bezpečnosti je veľký rozdiel. Po toľkých rokoch máme ešte stále trochu rozdielne názory na to, čo je nebezpečné a čo nie, nakoľko treba zamykať a robiť si starosti. Pre Geira je prirodzené rozmýšľať tak, že nič nie je nebezpečné, a pozitívne myslenie je veľmi dobré, zatiaľ čo Ivana, ktorá vyrastala v komunistickom režime, je o niečo opatrnejšia. Keď sme cestovali do Ruska, hneď sme sa obidvaja zhodli, že si stanovíme určité preventívne opatrenia a poriadne sa pripravíme. Pri cestovaní musíte byť opatrní, pretože nikdy neviete, čo sa môže stať. Niektoré z týchto našich pravidiel boli napríklad netúlať sa tam, kde nemáme čo robiť, nebyť dlho večer/v noci vonku a na pochybných miestach, vyhýbať sa problémovým ľuďom, nejazdiť v noci. Zabezpečili sme si aj slzák a alarm, ktorý vydáva hlasný a nepríjemný zvuk, a máme ich so sebou aj v stane (sekera a iné veci prídu na rad, ak sa niekto nevie spratať do kože) 😊

Kúpili sme si ľadvinky, kde sme mali pasy a náhradné kreditky, ktoré veľmi nepoužívame, ako aj registrácie víz z hotelov, ktoré musíme odovzdať pri odchode z krajiny. Navyše máme so sebou stále ruksak s najdôležitejšími vecami pre prípad, že by auto jedného dňa zmizlo. Na bezpečnosť auta sme mysleli už aj pred odchodom: je pripojené ku GPS trackeru, ktorému môžeme poslať smsku a vzápätí nám odpovie správou so súradnicami miesta, kde sa auto nachádza, alebo môžeme napísať „move“ a vtedy nám dá vedieť, ak by sa rozhodlo presunúť sa bez nás. Na mapách Google sme mohli sledovať, kde sa auto nachádza v prípade, že by ho niekto ukradol, alebo ak by aj odpojili batériu, ešte sme mali jednu záložnú. Tá bola dobre ukrytá v aute a nedala sa len tak ľahko nájsť. Skoro sme dostali infarkt, keď nám raz o druhej v noci prišla smska, že auto sa pohlo a najhoršie na tom bolo, že smsku sme videli až ráno. Auto stálo našťastie na parkovisku za hotelom, to iba GPS-ka si upravila polohu o viac ako 100 metrov. Za predným sklom máme alarm s blikajúcim červeným svetielkom. Nakoniec sme auto zaistili aj hákom, ktorý sa na jednom konci pripevní na volant a na druhom na brzdu a odblokovanie je také ťažké, že to ledva sami zvládneme.