Skip to content

Dovidenia Altaj, ešte sa vrátime

Cesta z Turočaku do Gorno-Altajska bola dobrá a trvala nám viac ako 3 hodiny. Krajinka okolo nás bola veľmi pekná a po ceste sme videli len niekoľko malých usadlostí. Na vysokom kopci nad jednou dedinou mali cintorín. Gorno-Altajsk je pomerne veľké mesto, je to hlavné mesto Altajskej republiky. Majú pekné divadlo, veľký vojnový pamätník, veľké Leninovo námestie a peknú fontánu (asi veľa ďalších pekných vecí, ale dlho sme sa tam nezdržali). Gorno-Altajsk má 50 000 obyvateľov a celá Altajská republika okolo 200 000. Obyvateľstvo tvoria Altajci 34%, Rusi 57% a Kazachovia 6%. Z náboženstiev prevláda ruská pravoslávna cirkev a šamanizmus.

  

  

  

Mali sme namierené na juh smerom k Čemalu, čo nám odporučil Vadim. Pri Ajskom moste v Aji sme si dali obed: soljanku, ruský šalát a šašlik. Obsluha bola trochu divná, nemohli sme ísť ani na záchod, lebo teta pri záchodoch nám nemala vydať (10 z 50 rubľov) a ešte k tomu bola zaneprázdnená štrikovaním. Hneď vedľa pohostinstva je most cez rieku Katuň, ale ten nevyzeral veľmi stabilne, tak sme tadiaľ radšej nešli. Zrazu sa dosť ochladilo, aj keď o 17-tej hodine ešte stále bolo 26 stupňov, a začalo pršať.

Nešli sme ďalej na juh ako do Barangolu. Je to turistické centrum so živými medveďmi, ťavami a ďalším nestabilným mostom (Geir nemá rád nestabilné veci). Tu sme sa otočili a vracali sme sa smerom na sever. Opustili sme Altajskú republiku, na hraniciach boli policajné kontroly. Do Bijska nám to trvalo 3 hodiny. Tam sme natankovali a ešte sme išli pol hodinu, kým sme zastavili a postavili stan. Zistili sme, že sme stratili kľuku, asi tam, kde sme včera umývali auto ☹ Ale našťastie je Geir kutil, takže vyrobil dočasnú 😊

  

  

  

  

  

  

Ako sme tankovali

Tankovanie v Rusku je vždy zaujímavé. Mysleli sme si, že sme už videli všetko, ale čím ďalej na východ ideme, tým jednoduchšie sú čerpacie stanice. Väčšina z nich vyzerá samozrejme úplne normálne, sú moderné a majú podobný štandard, na aký sme zvyknutí na západe. Tie veľmi staré pumpy pozostávajú často len z jednoduchého stojana a „tachometra“, ktorý ukazuje počet natankovaných litrov. Na niektorých pumpách trčí iba hadica zo zeme. Najprv treba stlačiť tlačidlo, aby sa pumpa zapla. Ak tankujete doplna, diesel takmer vždy vytečie von, ani na pumpe ani na pištoli nie je žiadne tlačidlo, ktorým by sa to dalo zastaviť. Tak či onak, platí sa vopred. Pumpárovi musíme povedať, koľko litrov chceme natankovať. Prípadne môžeme povedať, že chceme natankovať za 500 rubľov, a vtedy zaplatíme 500 rubľov. Ak natankujeme menej, prebytok nám vrátia. My zvykneme tankovať doplna, aby sme vedeli, koľko kilometrov sme najazdili a koľko paliva sme spotrebovali. Ale 100% kontrolu predsa len nemáme, keďže máme veľké kolesá a tachometer ráta menej kilometrov, asi o 25% menej ako v skutočnosti. Tak sme to neustále prepočítavali 😊 Pumpy boli v dostatočných vzdialenostiach, nikdy sme nemali problém natankovať a nikdy sme ani nezostali nikde trčať. Naša nádrž je na 90 litrov a mali sme so sebou aj 2 bandasky. Tie sme však ani raz nepoužili.