Konečná stanica Transsibírskej magistrály
Dnešná noc nebola úplne úspešná. Nevyspali sme sa kvôli hluku áut a veľkej premávke na ceste hneď vedľa nás a blikajúcim svetlám v pohostinstve. Zobudili sme sa o 7:30, urobili si desiatu z toho, čo nám ešte zostalo, a vydali sa na cestu do mesta. Normálna cesta, nie tá rozbahnená, má 12 kilometrov a trvala nám takmer hodinu, všade boli zápchy. Keďže kempovať nadivoko na okraji Vladivostoku bolo ťažké, ubytovali sme sa v hoteli Azimut Vladivostok. Dostali sme fajčiarsku izbu so starou kúpeľňou na 4. poschodí, ale veľa sme sa tam nezdržiavali.
Len sme zišli dole kopcom a boli sme na vlakovej stanici, konečnej stanici Transsibírskej magistrály. Pred príchodom železnice trvala cesta z východu krajiny na koňoch a vozoch niekoľko mesiacov, dnes trvá vlakom týždeň. Stavba železnice začala v roku 1891, iba 30 rokov po založení mesta, to sa rozvíjalo naozaj rýchlo. Práce začali v koncových staniciach trate a mali sa spojiť v jej strede. Trať Vladivostok-Chabarovsk bola hotová po šiestich rokoch. Celá železnica bola dokončená v roku 1916 a spájala Petrohrad s Vladivostokom. Dnes je vzdialenosť z Moskvy do Vladivostoku 9 228 kilometrov. Budova stanice je postavená podľa stanice Jaroslavskij vokzal v Moskve.
Obed sme si dali v pizzérii na Fontannej ul. Pizza bola výborná, ale jedlo vo Vladivostoku je v porovnaní s inými mestami v Rusku dosť drahé. Fontannaja ul. dostala svoje meno podľa fontán alebo prameňov, ktoré vyvierajú z podzemia. V jej blízkosti sa od roku 1931 nachádzal tábor pre politických väzňov, v ktorom sedelo viacero známych osobností. Napríklad raketový inžinier Sergej Koroľov, spisovatelia Varlam Šalamov a Jurij Dombrovskij alebo básnik Osip Mandeľštam.
Dnes sa všetko odohráva na Fontannej ulici. Svoju kanceláriu tam mali aj Silver Wind, a my sme dúfali, že nám pomôžu s dopravou auta cez Tichý oceán. Naším prvým kontaktom boli mladé dámy, ktoré nám v podstate nechceli pomôcť. Naša požiadavka nebola pre nich úplne štandardná. Okrem toho stresovali s dovozom austrálskych áut a mali problémy s colníkmi (majitelia áut čakali na colnici už týždeň a museli platiť 350 dolárov za deň colníkom, ktorí ich nechceli pustiť ďalej). O chvíľu prišiel našťastie ich šéf, bol nadšený a pustil sa do zisťovania možností (loď, dátum, cena). Mal silný americký prízvuk a chcel počuť podrobnosti o našej ceste. Povedal nám, že musíme precliť naše osobné veci, čo sme však nemuseli robiť, keď sme prišli do Ruska. Takže uvidíme, čo bude nevyhnutné urobiť, aby sme auto dostali cez oceán. Dali sme im naše telefónne čísla a mail, a mali nám dať vedieť hneď, ako niečo zistia.
Po ceste do hotela sme si kúpili vodu a vodku. Dnes večer chceme príchod do Vladivostoku osláviť večerou a šampanským v hotelovej reštaurácii. V reštaurácii bolo hrozne teplo, tak sme sa museli ísť vyluftovať. Zbehli sme dole kopcom a našli kaviareň, ktorú sme v najbližších dňoch dosť využívali, pretože tam mali internet, ktorý sme vtedy potrebovali viac ako predtým, podávali tam jedlo, zákusky a v neposlednom rade mali pekné záchody. Cestou späť do hotela pršalo, ale sochu tigra sme si odfotiť museli. Tiger je symbolom Vladivostoku od roku 1881, je tiež v erbe mesta a po meste je rozostavaných veľa sôch tigra. Jedna z hlavných ulíc sa volá Tigrovaja.
