Ostrov Alcatraz

Dnes sme sa odviezli trajektom z prístavu v Larkspure, neďaleko kempingu. Plavili sme sa hneď vedľa Alcatrazu, most Golden Gate Bridge sme videli v pozadí a vystúpili sme v prístave v San Franciscu, kde sme včera relaxovali. Odtiaľ sme prešli na mólo 33, vyzdvihli si lístky do Alcatrazu, ktoré sme si deň predtým objednali na nete a zaradili sa do dlhého radu. Pred veľkým plátnom s fotkou ostrova každého povinne fotili, a fotku sme si mohli potom kúpiť za 22 dolárov. Takto to praktizujú v mnohých turistických destináciách, nútia ľudí, aby sa odfotili a potom si fotku za drahé peniaze kúpili. Loď na Alcatraz išla 10 minút, pri vylodení už čakal sprievodca, ktorý nás informoval, že si môžeme ísť pozrieť film o ostrove a potom sa tam voľne pohybovať. V podzemí, kde premietali film a kde bola výstava, bola zima; a veľa ľudí. Odtiaľ sme sa išli pozrieť hore do väzenia (Cellhouse), kde sme si mohli vziať audiokazetu a sami sa tam posprevádzať.

Ostrov Alcatraz však slúžil aj na iné účely ako len väznica. V roku 1775 vplával španielsky prieskumník Juan Manuel de Ayala do sanfranciského zálivu, ktorého ostrovy pomenoval. Názov ostrova Alcatraz pochádza zo španielskych koloniálnych čias a znamená sula biela, morský vták, ktorý na ostrove hniezdi v kolóniách. V roku 1853 začali stavať pevnosť pri vstupe do prístavu a prvý (dnes najstarší) maják na pobreží Tichého oceánu. Keď v roku 1861 vypukla občianska vojna, na ostrov umiestnili 111 diel a 400 vojakov. Pevnosť bola svedkom občianskej vojny, indiánskych vojen, španielsko-americkej vojny (1898) a v roku 1915 ju prerobili na vojenskú väznicu.

29 rokov, od roku 1934 do roku 1963, bola v prevádzke federálna väznica s maximálnym stupňom stráženia. Hovorilo sa o nej ako o obávanej väznici, z ktorej nebolo možné ujsť. Ale vraj to tam nebolo také hrozné, ako sa hovorilo. Neprebiehali tam žiadne popravy, známych je „iba“ päť samovrážd a osem vrážd. Preslávila sa skôr vďaka viacerým pokusom o útek (konkrétne 14) a ten najznámejší sa stal v roku 1962, keď sa trom väzňom podarilo ujsť cez vetraciu šachtu. Do vody sa spustili na pršiplášti, ktorý potom použili ako čln. Ich telá sa nikdy nenašli. Všetky pokusy o útek boli neúspešné, lebo aj keď sa niekomu podarilo utiecť, na pevninu sa nikdy nedostali. V ľadovej vode v sanfranciskom zálive nemali šancu prežiť. Svoje tresty si tu odpykávali aj známi väzni ako Robert Stroud (the Birdman), Al Capone alebo Machine Gun Kelly. Birdman, vtáčí muž Alcatrazu, bol azda najznámejším väzňom na ostrove. Túto prezývku dostal kvôli tomu, že raz na dvore väznice našiel vtáčie hniezdo so zranenými vrabcami a zachránil ich. Kým si odpykával trest v rôznych väzniciach, vychoval 300 kanárikov, a mohol ich aj predávať. Postupne sa vypracoval na uznávaného ornitológa a napísal niekoľko kníh o vtákoch. Zaujímavosťou o väznici v Alcatraze je aj to, že tam neboli žiadne ženy, a to z toho dôvodu, že ženy nemohli byť vyhlásené za „nenapraviteľné“ až do roku 1969. Vo väznici nepracovali ani žiadne strážkyne. Generálny prokurátor Robert F. Kennedy zatvoril väzenie v roku 1963.

V roku 1969 Indiáni obsadili ostrov na 19 mesiacov (1969-1971). Chceli ho kúpiť za 24 dolárov v šperkoch, tak ako „predali“ Manhattanský ostrov Holanďanom v roku 1626. Tvrdili, že federálna dohoda z roku 1868 im umožňovala využívať všetky federálne územia, ktoré štát aktívne nevyužíval. Nikam to však neviedlo a ostrov museli opustiť. Dnes je Alcatraz múzeom a rekreačnou oblasťou. Vo veľkom suvenírovom obchode sme si kúpili servírovací podnos s viacerými prepážkami, taký, na akom väzni dostávali svoje jedlo, a dnes na ňom servírujeme sladkosti pre hostí u nás doma 😊

Už niekoľko dní prechádzame okolo slávnych električkových vozňov, tak sme si povedali, že by bola sranda ich vyskúšať. Doteraz nám to ani jeden deň nevyhovovalo, ale dnes sme neboli ďaleko od konečnej zastávky električky na Hyde Street. Odviezli sme sa tou, ktorá jazdí na trase Powell-Hyde St., lebo sme vedeli, kde je Powell St. a odtiaľ to nebolo ďaleko na našu autobusovú zastávku. Ale najprv sme si museli vystáť rad a pol hodiny mrznúť v zime a vetre. Kým sme stáli v rade, sledovali sme silných chlapov, ako ručne otáčajú električku v kruhu na zemi. Keďže sme boli medzi prvými v rade, ušli sa nám miesta na sedenie a tí, ktorí prišli neskôr, sa postavili pred nás a stáli tam celú cestu. Takto sme si to celkom nepredstavovali, ale s tým sa nedalo nič robiť. Táto električka je historická a každý vozeň je dovezený z inej časti sveta, napríklad z Anglicka, Talianska, atď. Ale v meste majú aj moderné električky. Električky premávajú hore-dole po strmých kopcoch, ktorých je tam vraj viac ako 50. Po niektorých sú pomenované aj mestské časti, napríklad Pacific Heights, Russian Hill, Potrero Hill alebo Telegraph Hill. Električka visí na lane, ktoré je medzi koľajami pod zemou. Toto lano je v pohybe stále, nezávisle od vozňa. Vodič električky dlhou tyčou zviera lano, ktoré funguje ako spojka, a ktoré električku poháňa.