Vladivostok-Soul-Vancouver
Dnes nás o šiestej ráno zobudila správa z Motorhome, kde sme si objednali obytné auto v Kanade, aby sme si okamžite skontrolovali mail. Bolo to také súrne kvôli tomu, že už dnes sme si ho mali vyzdvihnúť. Chceli nám dať vedieť, že auto, ktoré sme si objednali, nemali, a že si môžeme vybrať iné (drahšie, ale aj väčšie).
Letisko vo Vladivostoku nebolo veľké. Check-in prebiehal za zatvorenými dverami a museli sme si pekne počkať. V odletovej hale bol obchod so suvenírmi a kaviareň, kde sme sa mohli zbaviť ruských peňazí. Hraničná kontrola netrvala dlho, migračné karty nám zobrali, na registrácie v hoteloch sa nepýtali a všetko bolo v poriadku. Ani náhodou sa nezaujímali o to, kde je naše auto. Na pečiatke, ktorú nám dali do pasu, keď sme v apríli vstupovali do krajiny, bolo auto, zatiaľ čo teraz sme dostali pečiatku s lietadlom. Tak ľahko ako sme do Ruska vstúpili, tak ľahko sme z neho aj odišli. A už sme boli pripravení na odchod. Autobusom nás odviezli asi 20 metrov k lietadlu. Občerstvenie v lietadle začalo cukríkmi a pokračovalo žemľou s rybou, lososom a kaviárom a ako dezert sme dostali keksíky, ananás s čerešňami a kávu/čaj.
V Soule sme sa museli kyvadlovým vlakom odviezť do hlavnej haly a začekinovať sa na ďalší let. V Soule bolo o 2 hodiny menej ako vo Vladivostoku. Skontrolovali sme si mail, ale žiadne potvrdenie o novom aute nám zatiaľ nedošlo, tak sme im zavolali a oni sľúbili, že urobia všetko, čo bude v ich silách, kým pristaneme v Kanade. Na letisku, ktoré bolo veľmi moderné a sterilné, sme museli čakať 5 hodín. V lietadle sme sedeli dosť vpredu a len my dvaja na troch sedadlách. Letušky boli milé a usmiate a „mladé a ešte nemali deti“, ako sa o nich raz v jednom rozhovore vyjadril Fred Olsen, známy nórsky lodný magnát. Let prebehol v pohode, čítali sme si, písali cestopis a snažili sa spať, ale to sa nám veľmi nedarilo. Na raňajky sme mohli vybrať medzi omeletou a kašou. Korean Air získala niekoľko ocenení za to, že ponúka dobré a rozmanité jedlá na svojich letoch. Korean Air je najlepšia letecká spoločnosť, s ktorou sme zatiaľ cestovali.
V lietadle nám rozdali colnú deklaráciu na vstup do Kanady, ktorú sme mali odovzdať po prílete na letisko vo Vancouveri. Imigračný úradník sa nás opýtal pár otázok, na papier napísal nejaké čísla a všetko vyzeralo byť v poriadku. Kým sme čakali na batožinu, čekli sme si mail a zistili, že Cheap Motorhome nám nedokázal zarezervovať iné auto. Skôr, než sme opustili letisko, sme si zarezervovali hotel vo Vancouveri. Pri východe z letiska sme museli odovzdať colnú deklaráciu, ale poslali nás na bok. Tam sme sedeli spolu s Ázijcami, ktorí dovážali veľké škatule s instantnými nudlami. Nevedeli sme, v čom bol problém, ale po chvíli čakania nás zavolala imigračná úradníčka. Pýtala sa nás na všetko možné, hlavne na to, prečo sme nemali spiatočnú letenku. Prehrabala nám celú batožinu a našla jednu kresbu v Geirovej učebnici slovenčiny. Bola to kresba domu s nórskymi a slovenskými slovíčkami. Chcela vedieť, čo to je. Čo sa dá odpovedať na takú otázku? Hádam si len nemyslela si, že chceme vyhodiť do vzduchu dom predsedu vlády? Po dlhom vysvetľovaní nás nakoniec pustila. Do Kanady nebolo jednoduché sa dostať. Do Ruska sme potrebovali vízum, ale spiatočná letenka ich nezaujímala. Do Kanady sme vízum nepotrebovali, ale spiatočnú letenku sme mať museli.
Náš hotel sa nachádzal na East Hastings Street, ulici plnej narkomanov. Samotný hotel bol v pohode, naša izba bola na 5. poschodí a mali sme pekný výhľad na časť mesta. Hotel má aj vlastnú reštauráciu a pivovar. Sedeli sme pri okne a videli sme veľa biedy na jednom mieste – narkomanov, prostitútky, ľudí s vlastnými nákupnými vozíkmi, niekoho v páperovej bunde, iní boli zase polonahí.
Zvyšok večera sme strávili vypĺňaním formulára ISF (Importer Security Filing), ktorý Colná správa USA musí mať 24 hodín predtým, ako auto opustí prístav vo Vladivostoku. Pripravili sme aj zoznam vecí v aute a napísali sme žiadosť na EPA (Environmental Protection Agency, Agentúru na ochranu životného prostredia) o povolenie dovozu auta na obmedzenú dobu 3 mesiacov. Americké úrady potrebujú tieto tri dokumenty plus tri ďalšie formuláre. Silver Wind o tom veľa nevedeli, dokonca ani Interbridge Forwarding, ktorým túto úlohu delegovali. V HMM (Hyundai Merchant Marine) nám tiež nevedeli pomôcť, pretože zákazníkom vraj takéto rady poskytovať nemôžu. Tí cestovatelia, s ktorými sme boli v kontakte, nám odporučili spoločnosť Mercer v Seattli zaoberajúcu sa operáciami v prístave, a tí nám vedeli pomôcť.
Spať sme išli o druhej v noci. Tento deň bol neskutočne dlhý. Vstávali sme o šiestej ráno v utorok a spať sme išli v stredu o siedmej večer vladivostockého času. Preleteli sme toľkými časovými pásmami, že sa to takmer ani nedá vypočítať a človek je z toho úplne zblbnutý. V skutočnosti sme do Vancouveru prileteli v utorok o 12-tej miestneho času, ale to vyzerá, akoby sme boli na ceste iba 6 hodín. Utorok bol tak neskutočne dlhý, že v podstate sme tým získali jeden deň navyše. Vo Vancouveri je o 18 hodín menej ako vo Vladivostoku a o 9 hodín menej ako v Európe.