Altajské hory a Teleckoje ozero
Dnes sme mali na pláne návštevu Artybašu a Teleckého jazera. Cesta bola dobrá, 34 kilometrov do Turočaku nám netrvalo viac ako 45 minút. Tam sme natankovali na predpotopnej benzínke, kde diesel stál 24 R/l, teda o dva ruble menej ako inde. Turočak je regionálnym centrom v Turočákskom rajóne a žije tam asi 5 000 ľudí. Po včerajšej jazde po štrkovej ceste sme si nemysleli, že prídeme na miesto s rozvinutou infraštruktúrou.
Z Turočaku nám to trvalo trochu menej než 2 hodiny do Artybašu (71 km). Artybaš je pekné miesto, aj jazero bolo pekné, veľmi podobné nórskym horám a fjordom. Tam sme chceli ísť na výlet loďou po Teleckom jazere, ale tá ešte nepremávala, boli sme tam príliš skoro, letná sezóna ešte nezačala. Ale pri menších člnoch vyčkávala skupina mladých mužov. Navrhli nám, že nás prevezú. Mali sme teda súkromného sprievodcu. Volal sa Míša a hovoril trochu po nemecky. Výlet lodičkou trval 2,5 hodiny a sedeli sme v malom člne, ktorý išiel tak rýchlo, že občas musel preskakovať vlny po iných člnoch. Míša nám po ceste porozprával o malom vodopáde a neskôr sme zastavili pri väčšom vodopáde Korbu. Bol to vlastne dosť malý vodopád a mali sme tam 40 minútovú prestávku. Mohli sme si kúpiť suveníry a langoš plnený mäsom a k tomu čaj. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v Kamennom zálive, kde vraj spadol meteorit.
Telecké jazero je najväčším jazerom v Altajskej republike, je 78 kilometrov dlhé a 325 metrov hlboké, čím sa radí k 25 najhlbším jazerám na svete. 70 riek a 150 potokov vteká do tohto jazera, to najväčšou je Čulyšman, ktorá doňho privádza viac ako polovicu vody. Z jazera vyteká len jedna rieka a tou je Bija, pri ktorej sme včera kempovali. Altyn-Köl, ako sa jazero nazýva v miestnom jazyku, znamená zlaté jazero. Teleckoje jazero je súčasťou Zlatých hôr Altaja, čo je spoločný názov pre horskú oblasť zapísanú na zoznam prírodného dedičstva UNESCO v roku 1998. Patrí sem aj najvyššia hora Sibíri Belucha. V tejto oblasti sa nachádzajú všetky vegetačné pásma, ktoré sa dajú nájsť na Sibíri (step, les, zmiešaný les, subalpínsky a alpínsky stupeň). Je zároveň domovom ohrozených živočíchov ako sú leopard snežný (irbis), ovca argali alebo kozorožec sibírsky.
Nie tak ďaleko od jazera sme našli peknú rovinku pri rieke Bija a upratali a vyumývali sme celé auto. Vybrali sme z auta všetko, utreli hrubú vrstvu prachu, vyumývali celú chladničku a umyli auto aj zvonka. Nemohli sme uveriť, koľko prachu sa v aute nahromadilo! Kým sme upratovali, zastavil sa pri nás jeden manželský pár, ktorý išiel chytať ryby. Veľmi sa nám to nehodilo, lebo sme sa chceli umyť v rieke 😊 Dali sme sa do reči, odporučili nám, kam sa máme ísť pozrieť a čo si určite nemáme nechať ujsť. Boli z Kemerova a v Altaji boli na rybačke. Že vraj sú tam často. Vždy spia v tom istom penzióne v Turočaku, tam, kde sme dnes ráno tankovali. Pozvali nás a povedali, že určite tam musíme dnes večer prísť. Majitelia penziónu vraj určite ešte majú voľnú izbu. Najviac nás lákala banja (sauna). Po viac ako týždni kempovania sa nám zapáčila myšlienka poriadne sa umyť a okrem toho vyskúšať tradičnú ruskú banju.
Dohodli sme sa teda, že sa stretneme o 21:00 na pumpe v Turočaku a pôjdeme za nimi do penziónu. Doupratovali sme auto, uvarili si obed a išli sme na dohodnuté miesto (ako sme neskôr zistili, zabudli sme tam kľuku na stan). Penzión bol na konci Turočaku, videli sme ho dnes ráno. Pridelili nám útulnú malú izbu s dvoma posteľami a gaučom. Banja bola super, vnútri bolo 75 stupňov a k dispozícii sme mali aj brezové vetvičky, ktorými sme sa mohli oplieskať po tele. Potom sme zmiešali horúcu a studenú vodu vo vedre a umyli sa. Pri veľkom stole v záhrade už sedeli naši ruskí priatelia, Vadim a Ludmila a majitelia penziónu s malým dievčatkom, a pili čaj. Pani domáca podávala ruský koňak a čerešne. Koňak bol celkom dobrý. Keďže nemala nič vopred prichystané, priniesla len to, čo mali doma, teda chlieb, lekvár a ešte niečo drobné. V Rusku nikdy nepijú bez toho, aby to niečím nezajedali. Večer prebehol pokojne, keďže sme boli šiesti dospelí na malú fľašu koňaku.
Nikto z nich neovládal iný jazyk ako ruštinu, ale komunikácia prebiehala plynule celý večer. Naša hostiteľka nikdy nebola ďalej ako v Bijsku, 200 km od svojho domova. Vadim bol inžinier a veľa cestoval, bol vo Vladivostoku aj v Pekingu a mal prehľad o zemepise. Radili nám, že do Kemerova nech nás ani nenapadne ísť, lebo tam nič nie je, máme len veľkou rýchlosťou prefrčať okolo mesta. Mali sme so sebou brožúry o Bergene, ktoré sme im darovali. Bergen sa im veľmi páčil a nechápali, prečo sme prišli do Ruska. Zaujímalo ich, či sme si vybrali našu trasu sami alebo či nám ju vybral niekto iný. Prebrali sme aj prácu. V Rusku si každý musí udržať tú prácu, ktorú má. Aj im by sa páčilo cestovať, ale tak dlho by nemohli byť preč z práce. Priemerný plat v Rusku bol vtedy 20 000 – 25 000 rubľov, naša pani domáca pracovala v lekárni v Turočaku a zarábala okolo 12 000 – 18 000 rubľov. Mali nás za odvážnych, že sme sa odvážili cestovať tak ďaleko. Tiež chceli vedieť, či si chceme kúpiť pozemok v Turočaku 😊 a či sa ešte niekedy vrátime. Pred spaním sme si pripili na družbu národov 😊
