Skip to content

Impozantný pamätník Mamajova mohyla vo Volgograde

Nestáva sa často, že by sme ráno dlho spali, keď kempujeme. Budíme sa väčšinou skoro. Dnes sme vstali o 7:30, bola modrá obloha a svietilo slnko. Trochu sme upratali v aute a vydali sa smerom na Volgograd. Predpokladáme, že do Volgogradu nám to bude trvať také 3 hodiny (je to 200 km), ale záleží na kvalite cesty. Asi po hodine sme sa zastavili na raňajky v reštaurácii pri ceste. Reštaurácia bola veľká a na druhom poschodí bol asi hotel. Privítali nás štyri dievčatá, ktoré si nás obzerali, akoby sme spadli z mesiaca 😊 Hovorili iba po rusky a v pohode sme sa dorozumeli. Mohli nám pripraviť čokoľvek a my sme si vybrali chlebíčky so syrom a šunkou a bliny s mäsom. Ako sme už písali, káva nie je v Rusku veľmi obľúbená a nepredávajú ju všade. Tu mali instantnú kávu a nemali mlieko/smotanu, tak sme si dali čierny čaj. Za celé raňajky sme zaplatili 120 rubľov (3 eurá). Pri odchode sme sa dali do reči s dvoma chlapmi, ktorí opravovali dom a asi to bol otec a brat tých dievčat. Čudovali sa, prečo sme nešli lietadlom, vraj by to bolo rýchlejšie 😊

  

Po 3,5 hodinách pri rýchlosti 50 km/h sme dorazili do Volgogradu a do centra to bolo ešte pol hodiny. Doprava bola plynulá, prospekt Lenina široký a mesto prehľadné. Volgograd je jedno z najdlhších miest v Rusku, zo severu na juh meria 61 km. Zaparkovali sme na hlavnom námestí v strede mesta, ale neboli sme si istí, či treba platiť za parkovanie. Ivana sa teda išla opýtať jedného chlapa, čo zaparkoval vedľa nás, že ako treba zaplatiť, a on sa naštval a začal kričať. Problém bol v tom, že Ivana použila zlú predložku v ruštine a vyznelo to tak, že on má zaplatiť. Prebiehalo to asi nejak takto: „Viete, že sa tu platí?“ namiesto „Viete, či sa tu platí?“ Naštval sa, pretože vedel, že sa tam neplatí, a myslel si, že sme od neho chceli vymámiť peniaze 😊

Chceli sme si zabookovať hotel na 2 noci, ale všetky hotely v centre boli obsadené. Nakoniec sme našli Hotel Južnaja, autom len kúsok od centra. Prezliekli sme sa do letných šiat a šup von. Do mesta sa dalo najjednoduchšie dostať trolejbusom a lístky kúpiť priamo v trolejbuse. Mysleli sme si, že u vodiča, ale ten nás poslal dozadu. Sedela tam pani s niečím zrolovaným, vyzeralo to ako lístky, tak sme si kúpili dva za 20 RUB. Keď sa trolejbus pohol, pani sa postavila, predávala lístky a kontrolovala, či všetci zaplatili. Takíto revízori sú vo všetkých prostriedkoch hromadnej dopravy, a toto bol iba jeden trolejbus linky 10. Ďalším spôsobom prepravy v ruských mestách je maršrutka. Maršrutka je súkromný mikrobus, ktorý premáva po meste, je ich veľa, takže stačí jeden z nich zastaviť, posadiť sa a zaplatiť vodičovi, keď vystupujete.

  

  

V centre sme sa prešli po Aleji hrdinov smerom k rieke. Od raňajok sme ešte nejedli, tak sme si našli príjemnú reštauráciu. Vonku bolo tak teplo, že na terase mali nainštalované rozprašovače vody. Po chvíli nám ale už bola zima a museli sme odísť. Ale toto všetko sme stihli skonzumovať: rybaciu polievku ucha, vyprážaný syr, hovädzí jazyk so zemiakmi a hríbami, kura à la Volga (kurací rezeň zapečený s paradajkou a syrom) a osviežujúci mors s citrónovou príchuťou.

  

  

  

  

  

  

  

Po obhliadke rieky sme si zobrali taxík k Mamajovej mohyle, po rusky Mamajev Kurgan. Kurgan znamená mohyla, teda hlinený násyp navŕšený nad hrobom, na vrchole ktorého je pamätník. Táto mohyla je vytvorená z tiel vojakov padlých v Bitke o Stalingrad v roku 1942, v ktorej zomrel asi 1 milión Rusov. Počas druhej svetovej vojny bola známa aj ako Kopec 102. Na vrchole Mamajovej mohyly sa týči monumentálna 85-metrová socha Matka Ruska, nazývaná aj Matka Vlasť volá. Podľa niekoho je to vôbec najkrajší vojnový pamätník. Samotná socha je vysoká 52 metrov a meč, ktorý drží, meria 33 metrov. Postavili ju v roku 1967 a vtedy bola najväčšou sochou na svete. Okrem Matky Ruska sa tu nachádza aj Panteón s menami 7 200 padlých vojakov a večný plameň. Je to veľmi obľúbené miesto a chodí sem veľa Rusov. My sme tam boli večer a stretli sme tam mladých aj starých, rodiny s deťmi a turistov. Ak raz budete vo Volgograde, určite sa tam choďte pozrieť. 

  

  

  

  

  

  

  

  

  

  

  

Na spiatočnej ceste sme sa zviezli maršrutkou, ktorá práve zastavila na zastávke. Sadli sme si dopredu k vodičovi, zaplatili sme 40 R a vystúpili sme pred hotelom. Kúpili sme párok v rožku a kebab v placke, trochu jedla a vodu a išli sme do hotela.

Je úplne zrejmé, že MHD je najlacnejšia. Lístok na trolejbus stojí 10 R (25 centov), lístok na maršrutku 20 R (50 centov) a taxík pre nás obidvoch 200 R (5 eur). Maršrutka je teda dvakrát drahšia ako trolejbus, ale 10-krát lacnejšia ako taxík. Aj keď bol taxík najdrahší, s vodičom sme si dobre pokecali. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Baví nás vyskúšať rôzne veci a porovnávať ceny.

Volgograd je veľké mesto s 1,1 milióna obyvateľov, ale centrum je celkom kompaktné. Dnes sa volá Volgograd, ale nebolo to tak vždy. V rokoch 1598-1925 sa volalo Caricyn (cárové mesto) a potom Stalingrad do roku 1961. Na Stalingrad bolo mesto premenované po skončení ruskej revolúcie na počesť Stalina, ktorý sa zaslúžil o to, aby mohli boľševici obsadiť mesto. Do histórie sa Volgograd zapísal počas druhej svetovej vojny, kedy sa tam odohrala jedna z rozhodujúcich bitiek, známa ako Stalingradská bitka. V roku 1862 bola dokončená jedna z prvých železničných tratí v Rusku. Z priemyselných odvetví možno spomenúť ťažký priemysel, traktorový závod, vodnú elektráreň a vojenské lodenice.

Ešte jedna pikoška na záver. Vedeli ste, že Volgograd leží na tej istej zemepisnej šírke ako Nitra (Volgograd na 48,42 S a Nitra na 48,18 S)? 😊 Len na zopakovanie: Štokholm leží na tej istej zemepisnej dĺžke ako Nitra (18 V) 😊