Rozbité cesty a autoservis

Dnes sme vstali skoro a vyrazili už o siedmej. Premávka na hlavnej ceste sa zhusťovala a aj okolo nášho kempu v lese prešlo niekoľko áut. Usúdili sme teda, že najlepšie bude pohnúť sa ďalej. Po 3 hodinách sme prišli do mesta Tver a chceli sme si ho pozrieť. Ale v aute sme začuli zvláštny zvuk, skontrolovali sme to a zistili sme, že tlmič sa odtrhol od nápravy medzi zadnými kolesami a bolo ho treba prizvárať, a to iba po niekoľkých dňoch na ruských cestách! To znamenalo, že sme museli nájsť autoservis. Z prvého servisu nás poslali do Autoservisu Moskvič uprostred obytnej štvrte. Najprv nám povedali, že oprava bude trvať dlho, ale okamžite sa do toho pustili a za 3 hodiny boli hotoví. Kým sme čakali, prešli sme sa po okolí, kúpili si zmrzlinu a vodu a našli sme aj bankomat (bankomatov je všade toľko, že nie je problém vybrať peniaze ani v menších mestách). O 15-tej bolo auto hotové a platili sme 3000 rubľov (600 nórskych korún alebo 75 eur). Mládežníci v servise neboli zvyknutí opravovať staré autá, ale našťastie tam pracoval starší skúsený muž, ktorý sa ujal nášho auta. Ten zbehol do nejakého železiarstva, kúpil čo bolo treba a v dielni narezal potrebné časti a privaril ich k autu. Potom nás zavolal do dielne a ukázal nám, čo urobil. Boli sme mu tak vďační za opravu, že sme mu chceli dať malé sprepitné, ale odmietol.

Bolo už neskoro ísť si pozrieť mesto, a tak sme šli ďalej. Na pumpe Lukoil sme natankovali diesel. Diesel bol dosť lacný v 2011. Za 1 liter sme zaplatili 24,97 rubľov (asi 5 nórskych korún alebo 0,62 eura). Pred 10 rokmi stála nafta 13,94 korún v Nórsku a 1,2 eur na Slovensku. Keďže sa nám už nechcelo viac zastavovať, naobedovali sme sa v reštaurácii pri pumpe. Tentokrát sme dostali tresku a mäso po francúzsky s hranolkami. Nie práve kulinársky zážitok, ale najedli sme sa.

Ďalej sme pokračovali cez Klin a na juh po A108 do Borodina. Klin je známy ako domov hudobného skladateľa Piotra Iľjiča Čajkovského a práve tu vytvoril svoje slávne balety Šípková Ruženka a Luskáčik. A108 je vonkajší obchvat okolo Moskvy. Na Moskvu sme ešte neboli celkom pripravení, najskôr sme sa chceli ísť pozrieť do Borodina. V tom prípade sme museli odbočiť na M1 a zistili sme, že M1 bola značená len ako Minskoe shosse, pretože je to cesta na Minsk (hlavné mesto Bieloruska). Keď sme už boli na menších cestách, začali sme hľadať ubytovanie. Bolo tam veľa malých miest s neskutočne veľa obyvateľmi (nečakali sme tam takmer nikoho). Behali sme hore dole, aj cez bojisko v Borodine. Nakoniec sme našli miesto na kopci, od cesty oddelené stromami. Najprv sme boli trochu skeptickí, pretože okolo prefrčalo veľa áut s hlasnou hudbou, ale nakoniec sme sa udomácnili.

Ako sme bývali v Rusku?

Naším plánom bolo používať stan na streche auta čo najviac. Z Nórska sme zvyknutí, že kempovať sa dá takmer všade (zákon dovoľuje postaviť si stan minimálne 150 metrov od domu alebo v poli, ale ak sa spýtate majiteľa, dá sa aj bližšie). Na západe Ruska nebolo také jednoduché kempovať, keďže tam žije veľmi veľa ľudí. Dokonca aj na miestach, o ktorých sme si mysleli, že budú vyľudnené, boli výškové baráky a úplne nemožné nájsť miesto na prespanie. S obytným autom by to bolo asi jednoduchšie, ale to je zase o inom. O tom sa dočítate neskôr. My sme si nechceli len tak hocikde rozložiť stan, dôležité bolo, aby sme sa cítili bezpečne a mohli sa v kľude vyspať. Podľa toho sme si aj vyberali miesta na kempovanie. Možno sme to s tou bezpečnosťou a opatrnosťou trochu preháňali, lebo v Rusku sa v podstate dalo zastaviť hocikde a ľudia to neriešili. Snažili sme sa však zastať tak, aby sme nikoho neobťažovali. Raz neskoro večer, ked už bola tma, sme zastali na okraji poľa a ráno o šiestej sme počuli traktor hneď vedľa nás – síce si nás obzeral a asi si myslel svoje, no pokračoval vo svojej práci a postrekoval pole nejakým jedom. Len nás obišiel a očividne sme mu neprekážali 🙂

Ako sme už spomenuli, v Rusku sa treba pravidelne registrovať. Aby sme sa vyhli registrácii na polícii, využívali sme z času na čas hotely. Okrem registrácie sme sa mohli poriadne poumývať, dať si vyprať prádlo a zároveň zažiť atmosféru ruských hotelov 🙂 Aby sme to uviedli na správnu mieru, umývali sme sa aj mimo hotelov 🙂 Mali sme so sebou vodu, vyhľadávali sme jazerá a rieky a v najhoršom prípade sme mali aj navlhčené servítky. Čo sa týka prania, tak bežné veci nebol problém oprať ručne vo vedre niekde pri rieke, ale väčšie veci, ako napríklad periny, sme radi odovzdali do práčovne v hoteli. Služby v hoteloch sa rôznili. Niekde sme platili za kus, inde za celú várku. Napríklad v hoteli v Moskve si vypýtali 2500 rubľov (500 korún alebo 60 eur!), kým v Kazani sme platili 50 rubľov (10 korún alebo 1 euro) za takmer rovnaké množstvo, čo je 50-krát menej ako v Moskve. Hotely sme sa snažili využívať čo najmenej, lebo boli najväčšou záťažou pre náš rozpočet.