Naši priatelia policajti
V Čite sme boli v dvoch múzeách. V Kuznecovovom regionálnom múzeu sme videli výstavu o zvieratách z okolia ako je tiger amurský a leopard, o 120. výročí návštevy Mikuáša II. v Zabajkalskej oblasti a historickú výstavu. V Múzeu dekabristov, ktoré sa nachádza v kostole z roku 1771, sme videli fotky, mapy a rôzne predmety, ktoré kedysi patrili dekabristom, ktorí skončili vo vyhnanstve v Čite.
Pred odchodom z mesta sme si nakúpili jedlo v obchode, v ktorom mali slušný výber, dokonca mali vodu z Vossu (ktorá vlastne nie je z Vossu). Pokladníčka bola naštvaná, že sme chceli kúpiť maďarskú klobásu, ktorá nemala cenovku.
Teraz smerujeme do Chabarovska po novej ceste Amurtrassa, o ktorej nevieme, či je vlastne dokončená. Hneď za mestom začína prudké stúpanie a motor za zahrieva. Nie sme si istí, či vôbec prídeme do ďalšieho mesta. Ale ktoré je vlastne ďalšie mesto? Najbližšie veľké mesto, kde by nám mohli pomôcť, je Chabarovsk vzdialený odtiaľto 2 000 kilometrov. V tom nás zastavuje polícia, ktorá chce vidieť naše poistenie, pretože vidia, že všetko ostatné máme v poriadku. Iba špekulujú, aby mohli dávať pokuty alebo brať úplatky. Poistenie máme tiež v poriadku. Zelenú kartu máme v nórčine a policajti sa sťažujú, že to nevedia prečítať. Nič im nie je dosť dobré, jednoducho nemáme ruské poistenie. Povedia nám, aby sme odstavili auto na kraji cesty a išli na policajnú stanicu. Keďže nórskej zelenej karte nerozumeli, jeden z policajtov nám hovorí: „pozrite sa, neviem po nórsky ani po anglicky, ale hovorím po rusky, buriatsky a mongolsky“. Na zadnej strane zelenej karty je kontaktná adresa poisťovacej spoločnosti v Rusku, ktorá ju vydáva. Rusko sa k tejto spolupráci s EÚ pridalo pár rokov pred našou cestou, ale v Čite, ktorá je bližšie k Mongolsku a Číne ako k Európe, toho o nej veľa nevedia. Ale čo by nám to pomohlo, keby aj zavolali do Moskvy. U nás bolo 12 hodín na obed a v Moskve bolo 6 hodín ráno. Policajti nás teda poslali von, kým sa dohodnú, čo s nami urobia. Povedali nám, aby sme čakali, kým nás zavolajú naspäť. Nechceli to vzdať, ale nakoniec si predsa len uvedomili, že s nami aj tak nič nezmôžu. Keď Boris, náš hlavný policajt, pochopil, že mu z toho nič nekvapne, vytiahol smartfón a začal nám ukazovať fotky svojej ženy a detí. My sme sa zase pýtali na cestu, ktorú sme mali pred sebou, či tam sú medvede, o ktorých sme čítali, a on odpovedal na otázky. Rozhovoril sa a rozprával o všetkom možnom, od ruských ciest, cez medvede v lese, budhizmus až po Putina, ktorý tadiaľ prechádzal na aute. Geir zbehol do auta zobrať našu kartičku a slnečné okuliare, ktoré sme im venovali. Na oplátku sme dostali fľašu vychladenej bublinkovej vody z Bajkalu, ktorá nám v tom teple dobre padla. Nechceli nás pustiť, kým sme sa s nimi nevyfotili pred policajnou stanicou 😊 Boris a Anatolij nám zaželali šťastnú cestu a vrátili sa loviť ďalšie autá. Ukázalo sa, že GIBDD (polícia) dnes oslavovala 75. výročie a niektorí vodiči kričali z okna „všetko najlepšie“. Ruskí policajti sú neuveriteľne sympatickí a nápomocní. Historky a varovania pred nimi, ktoré sme počúvali pred cestou, sa zďaleka nepotvrdili 😊
V tejto oblasti sme tankovali trochu častejšie, pretože vzdialenosti sú tu veľké a ľudí tu žije málo. Od Ulan-Ude je diesel neskutočne drahý, až 29 rubľov za liter. Po dnešných 537 km a 7 hodinách na ceste sme zastavili na odpočívadle s pohostinstvom a ubytovaním. Zaparkovali sme vo dvore a za 100 rubľov sme sa mohli osprchovať. V tejto horúčave nám to dobre padlo.
