Auto je pripravené na nalodenie
Dnes sme sa zobudili o siedmej a išli upratovať auto, keďže sme sa mali stretnúť s agentom a auto ukázať colníkom. Ešte stále sme si neboli istí, či auto dnes pôjde do kontajnera, ale upratali sme ho tak, aby bolo pripravené. Náš agent Alexej nás čakal v prístave vyfotil auto aj jeho zariadenie. Odporučil nám pobaliť veci v aute tak, aby nič nebolo voľne položené v kontajneri. Niekto, kto takto prepravoval auto, mal vraj veľa vecí v škatuliach a voľne rozložených okolo auta, a to bol problém. Popremiestňovali sme veci v aute, prebalili tašky a boxy, stoličky a stôl sme uložili v stane. Bol s nami veľmi spokojný a povedal, že aj colníci budú radi. Už len stačilo napísať list a ísť na colnicu. Vedel, ako to tam chodí, a keď sme skončili na jednom mieste, išli sme k ďalšiemu byrokratovi. Vtedy povedal „teraz ideme k ďalšiemu šéfovi“. Keď bolo všetko zariadené v prístave, znova to prevzal Silver Wind. Prišli sme tam práve cez obednú prestávku, povedali, nech prídeme neskôr a išli sme sa aj my najesť do blízkej reštaurácie. Odteraz mal náš prípad na starosti manažér prístavu v Silver Wind Anton. Išli sme s ním do prístavu, ale auto sme nemohli zaviesť až do kontajnera, to mal urobiť on. V prístave sa nemôže hocikto len tak pohybovať. Takže teraz je už naše auto v kontajneri v prístave a čaká na naloženie na loď do juhokórejského Busanu (šiesty najväčší prístav na svete podľa objemu kontajnerov), kde bude preložené na inú loď do Seattlu v USA. Doba plavby by mala byť 3-4 týždne a auto by tam malo doraziť približne v polovici augusta. Všetko sa udialo veľmi rýchlo, v pondelok sme kontaktovali Silver Wind a už v piatok bolo auto v kontajneri. Nestihli sme ho upratať tak, ako sme chceli, ani ho vyumývať do poslednej bodky. Toto (a oveľa viac) vraj americkí colníci vyžadujú, takže uvidíme, čím všetkým budeme musieť prejsť, keď si ho prídeme vyzdvihnúť v Seattli. Auto mali poslať z Vladivostoku až o pár dní, ale už aspoň bolo v kontajneri a pripravené na cestu. Ešte pred pár dňami sme vôbec nevedeli, či ho budeme môcť poslať, a teraz je na už ceste. Keďže sme už teraz nemali auto, nemohli sme si pozrieť miesta, ktoré sme chceli vidieť mimo Vladivostoku. Ale tak to už býva, najdôležitejšie bolo preplaviť ho cez more, aby sme mohli pokračovať v ceste.
Takže auto už nemáme a do centra mesta musíme ísť autobusom. Lístok stojí 11 rubľov a kupuje sa u vodiča, keď vychádzate prednými dverami. My sme si ho pre istotu kúpili hneď, ako sme nastúpili do autobusu. Zastavili sme sa u Silver Windu, aby sme sa dohodli na vyzdvihnutí zmluvy a papierov od auta po víkende. Dnes sa toho toľko udialo, že sme boli úplne vyčerpaní a zaspali sme skoro.
Dnešný deň ukončíme trochou dejepisu. Územie, na ktorom sa Vladivostok dnes nachádza, patrilo v minulosti Číne. Rusi sem prišli až v 50. rokoch 19. storočia, keď guvernér východnej Sibíri Muravjov-Amurský v roku 1859 navštívil zátoku Petra Veľkého a nazval ju Zlatý roh (Zolotoy Rog), pretože sa podobala na Zlatý roh v Carihrade. Do mesta prišiel na palube parníka Amerika, po ktorom pomenovali prvú ulicu vo Vladivostoku (Amerikanskaja), ale neskôr jej názov zmenili podlľa fregaty Svetlana (Svetlanskaja), o ktorej sme už písali iný deň. V roku 1862 získalo mesto štatút slobodného prístavu na zvýšenie zahraničného obchodu a cudzinci sem začali prichádzať. O niekoľko rokov neskôr tvorili cudzinci 40 % obyvateľstva vo Vladivostoku. Aj ulice mali cudzie mená, napríklad Korejskaja (kórejská), Pekinskaja (pekinská), Kitajskaja (čínska). Počet obyvateľov sa rapídne zvýšil zo 4 000 obyvateľov v roku 1878 na 97 000 v roku 1916, kým v roku 1922 to už bolo 400 000. Tisíce odporcov boľševikov utiekli zo západu a usadili sa tu. V roku 1922, keď boľševici prevzali kontrolu nad mestom, emigrovali do zahraničia a počet obyvateľov prudko klesol na 100 000. V 20. rokoch 20. storočia Stalin zatvoril Ďalekovýchodnú štátnu univerzitu, ktorú znova otvorili až po návšteve Chruščova v roku 1954. Ten bol prvým vodcom Ruska alebo Sovietskeho zväzu, ktorý Vladivostok navštívil. V roku 1974 sa vo Vladivostoku konalo historické stretnutie Brežneva s Fordom.