Hlavné mesto Chužir a skala Šamanka
Ráno sme sa previezli trajektom cez prieliv Olchonskie vorota. Museli sme chvíľu čakať, ale nakoniec sa zmestili všetky autá. Bol taký opar, že sme skoro nič nevideli. Plavba trvala asi 30 minút a z trajektu sme museli vycúvať. Nikto od nás nepýtal peniaze za trajekt, ale museli sme sa zaregistrovať v stánku v prístave a zaplatiť enviromentálny poplatok 25 rubľov na osobu a deň. Rovno sme zaplatili na 3 dni. Na Olchone nemajú žiadne cesty, iba štrkové, ktoré si ľudia sami vyjazdia, keď po nich prejdú (podobne ako v Mongolsku). Ani v hlavnom meste Chužir neexistuje žiadny cestný systém, na cestách nie je asfalt, nie sú tam chodníky, značky a ľudia chodia a jazdia tam, kde sa im zachce.
Išli sme priamo do Chužiru, bolo to asi 30 km. Krajinu sme si predstavovali ináč – všade bolo sucho a prašno, málo trávy, stromov a žiadna asfaltka, ktorá bolo zakreslená v mape, tak sme išli vlastnými cestičkami. Po príchode do Chužiru sme sa spýtali v Nikita´s Homestad, či by sme tam mohli prespať a oprať si veci (hlavne posteľnú bielizeň). Mali pre nás izbu v chatke s WC a sprchou. Toaleta bola normálna, ale pred sprchovaním sme museli najskôr zohriať vodu a potom ju šliapaním pumpovať. V cene bola zahrnutá plná penzia a hneď sme sa mohli ísť aj naobedovať. Na švédskych stoloch mali dva druhy polievok, mäso, ryby, pizzu a čaj v samovare. Nikita´s Homestead je veľký areál s mnohými chatami, ktoré sú náhodne rozmiestnené po celom areáli. Výzdoba je dosť gýčová a je tam veľa ľudí, ako tých, čo tam pracujú, tak aj turistov. Rozprávali sme sa s dvoma chlapcami, ktorí tam pracovali a podľa nich sme boli vzácne exempláre na Olchone a celkovo v Rusku, pretože tam chodia väčšinou Nemci.
Jednou z pamiatok na ostrove je skala Šamanka pri myse Burchan. Je považovaná za jedno z deviatich svätých miest v Ázii a bola domovom ducha a pána Olchonu, ktorého sa nesmelo vyrušovať. Keď okolo skaly prechádzali ľudia s koňmi, obviazali im kopytá látkou, aby klopkanie ducha nerušilo. Chužir je dedinou len od 40. rokov 20. storočia, keď Rusi neďaleko postavili závod na spracovanie rýb, ktorý bol kedysi najväčší na Bajkale. Predtým bolo úplne nemysliteľné založiť osadu hneď vedľa svätého miesta. Hore na kopci neskutočne fúkalo, ale keď sme zišli dole, ľudia ležali na pláži v plavkách. Na druhej strane sme videli 3 km dlhú pláž s bielym pieskom (Sarajskij mys), ktorá sa tiahne až do dediny Charancy.
V ubytovni sme si chceli vyprať posteľnú bielizeň, ale zistili sme, že ju môžeme odovzdať do práčovne. Jeden kilogram stál 100 rubľov a zajtra by to malo byť hotové. Chceli sme trochu pracovať na počítači v jedálni, kde sme sa dali do reči s ruským sprievodcom, ktorý sprevádza nemeckých turistov. Zaujímalo ho, odkiaľ sme, ako sme dostali víza a či náhodou nemáme nórske mince pre jeho syna. O siedmej bola večera vo francúzskej jedálni a na výber mali všeličo dobré: mäso, ryby, zemiaky, ryžu, cestoviny, koláče. Po večeri sme sa vybrali na prechádzku po dedine, len sme sa prechádzali a pozerali si domy a život v hlavnom meste ostrova. Videli sme knižnicu, lekáreň, internetovú kaviareň, jurtu so suvenírmi, ale aj autá prevážajúce vodu a mlieko. V Chužire bola zavedená elektrina až v roku 2005, kedy natiahli podvodný kábel na Olchon.
