Ponorky, Gorkij, Sacharov a krásny Kremeľ
Všetko najlepšie k narodeninám! V Nórsku je dnes štátny sviatok a takto sa všetci zdravia. 17. máj pred 10 rokmi sme začali poriadnymi raňajkami v kaviarni na pešej zóne. Anglické raňajky s volským okom a slaninou. Hurá hurá hurá 🙂
Nižný Novgorod, často nazývaný iba Nižný, je piate najväčšie mesto Ruska asi s 1,5 milióna obyvateľov. Už od 19. storočia je to veľké priemyselné mesto, kde stavajú lode, ponorky a železničné vagóny. Práve kvôli vojenskému výskumu a priemyselnej výrobe pre sovietsku armádu bol Novgorod do roku 1991 uzavretým mestom pre cudzincov. Že vraj aj prvé motorizované lode na svete postavili práve tu. Geira zaujímalo, ako vyvážali lode, takže to musíme zistiť 🙂 Mesto sa v rokoch 1932 až 1991 volalo Gorkij podľa ruského spisovateľa Maxima Gorkého, ktorý sa tam narodil. Partnerskými mestami sú napríklad Györ v Maďarsku, Linz v Rakúsku a Philadelphia v USA.
Pešia zóna je dlhá a vedie až ku Kremľu. Po ceste k nemu sme sa museli pozrieť na sochu Kuzmu Minina na námestí Minina a Požarského. Obchodník Kuzma Minin a knieža Dmitrij Požarskij zhromaždili ľudí, aby v roku 1612 vyhnali Poliakov z mesta (ich socha stojí aj pred Chrámom Vasiľa Blaženého v Moskve). Mesto bolo založené v roku 1221 na sútoku riek Volgy a Oky. Keďže jeden Novgorod už existoval, tento nazvali Nižným.
Novgorodský Kremeľ je pevnosť s 12 vežami. Väčšina budov patrí župe/mestu. V areáli Kremľa boli vystavené vojenské vozidlá, lietadlá a ponorky – v ostrom kontraste k pekným rozkvitnutým tulipánom. Bol tam aj malý kostolík a pamätník vojakom padlým vo vojne s horiacim plameňom. Skupina vojakov sa práve vymieňala na stráži – boli to skôr tínedžeri a neboli veľmi zohratí, ale možno sa len zaúčali.
Z Kremľa, ktorý leží na kopci, je nádherný výhľad. Kým sme sa kochali výhľadom, zastavila sa pri nás staršia pani a vypytovala sa, odkiaľ sme a či máme nejaké mince z domu. Keď videla, že nemáme, pýtala si ruble. Porozprávala nám, že od štátu dostáva veľmi malú penziu a nemá na lieky, a preto musí žobrať. Hovorila veľmi dobre po anglicky, čo sa vraj naučila v Minsku. Možno bola kedysi univerzitnou profesorkou, kto vie?
Samozrejme sme sa išli pozrieť aj k rieke Volge, to by si Geir neodpustil. Tam sme zišli po pompéznych schodoch postavených na počesť letcovi Valerijovi Čkalovi, ktorý v roku 1937 preletel bez prestávky z Mosky cez Severný pól do Vancouveru (v USA, nie v Kanade). Let trval 63 hodín a preletel vzdialenosť 8 811 km. Na brehu rieky sme si dali zmrzlinu vedľa remorkéra Geroj. Možno aj preto sa Geir tak hrnul k rieke 🙂
Cestou z mesta sme sa chceli zastaviť v byte Andreja Sacharova, ktorý je dnes múzeom. V tomto byte bol vo vyhnanstve za to, že sa angažoval za ľudské práva (bol inak fyzikom a otcom sovietskej vodíkovej bomby). V roku 1975 mu bola udelená Nobelova cena za mier, ale nedostal povolenie vycestovať do Nórska, aby si ju mohol prevziať. Múzeum sme už ale nestihli, najprv sme ho nevedeli nájsť a na sídlisku sme blúdili, až kým nezavreli. V byte je aj telefón, na ktorý mu volal Gorbačov, aby mu oznámil, že sa môže vrátiť z exilu.
Z N. Novgorodu sme sa vydali na juh po ceste P158 smerom na Arzamas. Mysleli sme si, že je to len malá dedina, ale ono je to mesto. My sme ním však len prechádzali. Po 6,5 hodinách jazdy už aj čas natoľko pokročil, že sme museli začať hľadať ubytovanie. O 21:30 bola už tma. O hodinu neskôr sme konečne našli aké-také miesto.
Polícii sa zatiaľ vyhýbame najlepšie ako vieme. Geir išiel schváľne v ľavom pruhu, keď videl policajtov čiastočne skrytých za autobusom na zastávke. Cestou do Arzamasu sme vybabrali s políciou, keď sme na rázcestí odbočili na inú cestu, než kde oni stáli. Ináč je dôležité dodržiavať pravidlá, maximálnu rýchlosť, nejazdiť na červenú, nepredbiehať, kde je to zakázané. Zatiaľ nás zastavili iba raz, pri vstupe do Petrohradu, a ani sme ich nemuseli podplácať. Na juhu krajiny má polícia (DPS) svoje stanice na križovatkách a väčšinou je pár policajtov vylezených a sleduje premávku.
