Skip to content

V krajine Amišov

Pensylvánia je veľmi zaujímavý štát, stred ktorého je domovom Amišov. Amiši alebo Amišovia sú náboženská skupina, ktorá sa živí farmárčením a žije jednoduchý život. Ich korene siahajú do 14. storočia, kedy vzniklo radikálne protestantsko-anabaptistické hnutie mennoniti, nazvané podľa holandského kňaza Menna Simonsa. Jakob Ammann v 17. storočí mennonitov opustil, pretože neboli dostatočne konzervatívni a založil nové hnutie amišov, ktoré je dnes pomenované po ňom. Obe skupiny boli prenasledované protestantmi aj katolíkmi, pretože odmietali krstiť deti a uprednostňovali odluku cirkvi od štátu. Preto boli nútení Európu opustiť. Okolo roku 1720 ich pozval William Penn do Pensylvánie. Bol anglickým kvakerom, ktorý vlastnil vtedy ešte kolóniu Pennsylvánia a bol propagátorom demokracie a náboženskej slobody. Dnes v Európe nežijú žiadni Amiši. V Spojených štátoch žijú hlavne v Pensylvánii, Ohiu a Indiane, a veľká komunita asi 30 000 Amišov žije v okolí mesta Lancaster v Pensylvánii, kde sa teraz nachádzame.

Charakterizuje ich niekoľko hlavných znakov. Sú anabaptisti, čo znamená, že sa krstia v dospelosti, a preto si môžu vybrať, či sa dajú pokrstiť alebo nie. Nekrstia svoje deti hneď po narodení. Veria, že vyššie vzdelanie je zbytočné a do školy stačí chodiť 8 rokov. Dôraz nekladú na jednotlivcov, ale na celú komunitu. Jednotlivci sú utláčaní v prospech komunity a ženy sú podriadené mužom. Omše majú doma, nie v kostoloch. Obliekajú sa veľmi konzervatívne a nosia odevy typické pre roľníkov 19. storočia, často v čiernej alebo tmavej farbe. Muži majú bradu, nechajú si ju narásť, keď sa oženia. Amiši odmietajú moderné technológie a nepoužívajú elektrinu ani autá. Majú dovolené používať elektrinu z dieselových, plynových a benzínových generátorov, batérií a v niektorých prípadoch aj solárnych panelov, nie však elektrinu dodávanú cez elektrickú sieť.

  

  

  

Bilete frå Heritage Center Museum

Navštívili sme miestne múzeum Heritage Center v Lancasteri, kde sme sa dozvedeli veľa o Amišoch a ich kultúre. V múzeu radia turistom, kde môžu Amišov vidieť, pretože sú v tejto oblasti atrakciou. Vyrazili sme teda do krajiny Amišov a míňali vozy ťahané koňmi na ceste plnej moderných áut. Bričky sú moderné, majú smerovky a sú na cestách spolu s ostatnými autami. Pre Amišov ako aj ostatných vodičov to musí byť zvláštne. Prechádzali sme popri školách, kde sa deti hrali vonku, hrali futbal alebo niečo iné a vyzerali byť spokojné. Školy, do ktorých chodia amišské deti, majú iba jednu miestnosť. Ich domy sú ako každé iné, na šnúre vonku viseli vypraté šaty a videli sme aj veľké generátory, ktoré vyrábali elektrinu. Amišskí muži boli pri práci na poli a na farme pekne oblečení v bielych košeliach, čiernych sakách a klobúkoch. Pôdu obrábajú koňmi a v záprahu majú veľké nádrže na hnoj, z ktorých hnoja. Je pôsobivé, ako sa im darí odolávať tlaku spoločnosti, ale ako dlho to vydržia?

O Amišoch je známe, že sú obzvlášť dobrí remeselníci. Používajú iba ručné nástroje. V Spojených štátoch si ich veľmi vážia za pomoc ľuďom v núdzi. Ak sa v nejakej oblasti vyskytne hurikán, cestujú tam a pomáhajú s rekonštrukciou domov a budov, aj keď tí, ktorým pomáhajú, nepatria do ich sekty. Pracujú vraj rýchlejšie ako iní remeselníci s moderným vybavením. A nechcú si ani nechať zaplatiť. Môžu si to dovoliť, lebo peniaze nie sú pre nich dôležité a keďže na každej farme žijú veľké rodiny, pracovnú silu môžu poskytnúť aj zdarma.

  

  

  

  

Zastavili sme sa v obchode (Countryside Road Stand), ktorý vlastnili Amiši. Predávali miestne potraviny, ručne zhotovené výrobky, čerstvé tekvicové muffiny a iné dobroty. Bola tam aj rodinka v staromódnom oblečení s dvomi dievčatkami, ktoré si vydobili cukríky 😊 Deti sú rovnaké asi všade bez ohľadu na vierovyznanie či farbu pleti. Odporučili nám ísť sa najesť do Family Cupboard, kde mali švédske stoly s miestnym jedlom, samými dobrotami, zákuskami, zmrzlinou a kávou. Na miestnom trhu v Bird-in-Hand sme kúpili fantastické praclíky, ktoré boli mäkké podľa taliansko-americkej tradície.

V múzeu Heritage Center v Lancasteri sme videli aj tlačiareň z 20. rokov minulého storočia a jeden ujo nám ukázal, ako funguje kníhtlač. Mohli sme si vyskúšať dva stroje a vytlačiť si vlastné pohľadnice. Martin Guthenberg vylepšil kníhtlač v 50. rokoch 15. storočia tým, že používal jednotlivé písmená a znaky pri zostavovaní strán. Písmená usporiadal podľa abecedy, napríklad J a U boli na konci, pretože V používal ako U a G ako J.