Skip to content

Autoservis a rozlúčka s Irkutskom

V noci pršalo a blýskalo sa až tak veľmi, že sme sa báli, že nám blesk udrie do stanu. Zliezli sme dole do auta, prečkali, kým sa to upokojí, a o piatej sme zase vyliezli do stanu. Zobudili sme sa o deviatej a hneď sme vyrazili do Irkutska. Ochladilo a zamračilo sa.

Keď sme pred týždňom prechádzali Irkutskom, videli sme predajňu Toyoty a teraz sme sa vybrali rovno tam. Ujal sa nás mladý muž a povedal nám, aby sme si sadli a čakali. Mali tam slušnú čakáreň. Bola to vlastne kaviareň, kde nás obslúžili pri stole a mali aj wifi. Hneď sme to využili a poslali dopis z cesty a porobili aj iné veci na nete. Boli sme tam totiž 4 hodiny. Z kaviarne sme sa cez veľké okná mohli pozerať do dielne a sledovať, čo robia s naším a ostatnými autami. Autá ale nebrali do dielne len tak z ulice, lebo tam to mali čisté ako v kancelárii. Autá najprv umyli a až potom ich presunuli do haly s dielňou. Niekto si povie, že umývanie zadarmo, ale vodu nastriekali aj do škáry v stane a trochu nám natieklo do postele. Toto je asi najextrémnejší servis, aký sme videli. Dielňa bola nablýskaná rovnako ako predajná hala a personál bol ústretový a pekne nahodený. Náš človek Maxim nám povedal, že to najhoršie nás ešte len čaká. Cesta do Sludjanky, asi 200 km, ide vysoko v horách a po strmých kopcoch. Ale zvyšok cesty do Vladivostoku mal byť dobrý. On tadiaľ išiel pred dvoma rokmi, keď cesta ešte nebola dokončená, ale teraz by už mala byť hotová. V servise sme platili 560 rubľov (14 eur). Skonštatovali, že niektoré rúrky v chladiči boli upchaté a že auto sa bude zahrievať, keď pôjde do kopca a keď bude teplo. Mohli pre nás objednať nový chladič, ale museli by sme naň čakať 1,5 mesiaca.

  

  

  

  

Museli sme zase prejsť cez Irkutsk, tak sme sa ešte zastavili pozrieť si Znamensky kláštor. Je to malý a nízky kostol z roku 1762, kde v zlatom sarkofágu uchovávajú pozostatky patróna Sibíri Sv. Inocenta. Narodil sa na Ukrajine v roku 1680 a v roku 1721 ho Peter Veľký poslal ako biskupa do Číny, ale tí mu vstup odmietli, takže sa usadil na Sibíri. V Irkutsku sa stal biskupom v roku 1727 a konvertoval Buriatov na kresťanstvo. Zomrel v roku 1731. Často je zamieňaný so svätým Inocentom z Aljašky, prvým ortodoxným biskupom na Aljaške, ktorý sa narodil neďaleko Irkutska. V areáli kláštora sú hroby dvoch významných osobností v Irkutsku: Jekateriny Trubeckej a Grigorija Šelechova. Jekaterina Trubeckaja bola manželkou princa Sergeja Trubeckého a stelesnením vernosti a oddanosti, keď nasledovala svojho muža do sibírskeho exilu. On sa zúčastnil povstania dekabristov v roku 1825 a skončil vo vyhnanstve na Sibíri.  Grigorij Šelechov bol slávny objaviteľ, ktorý na pobreží Aljašky založil ruské osady. Prezývajú ho aj „ruský Kolumbus“, lebo v rokoch 1783-1786 viedol expedíciu do Severnej Ameriky. Aljaška sa stala americkou až v roku 1867. Pred kláštorom stojí aj socha admirála Kolčaka, kontroverzná socha odhalená v roku 2004. Bolševici ho v roku 1920 v Irkutsku zastrelili a hodili do rieky Ušanovka.

  

  

V meste sme sa ešte najedli v reštaurácii U Švejka. V ponuke mali sibírske mäso so syrom pečené v rúre a podávané s mrkvou, paradajkami a kyslou smotanou. Samozrejme sme ochutnali aj české klobásky. K nim mali byť aj varené zemiaky, ale podľa čašníčky bol v jedálnom lístku „error“, zasmiala sa na tom a už sa nestarala.

Švejk bol hlavnou postavou románu Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války od českého spisovateľa Jaroslava Haška. Hašek žil v Irkutsku 3 mesiace v roku 1920. Pôsobil ako člen politického oddielu 5. armády. Pracoval v knižnici a vydával aj burjatské noviny, vôbec prvé burjatské noviny. V Irkutsku má dve pamätné tabule a je po ňom pomenovaná aj spomínaná krčma/reštaurácia.

  

Vymotali sme sa z mesta, natankovali a sledovali tabuľu Sludjanka na ceste M55. Toto bola tá strmá cesta, o ktorej nám hovoril Maxim, auto sa pomaly trápilo do kopca a ešte aj pršalo. Po dvoch hodinách sme prišli do Kultuku, kde sa cesta stočila smerom do údolia Tunka a Tunkinského národného parku. Údolie sa tiahne od Bajkalského jazera po hranicu s Mongolskom. Údolie bolo pekné, bolo tam veľa pekných malých miest, pekné zelené lúky a vysoké hory. Videli sme tabule, že v lese sú medvede a neodvážili sme sa zastaviť hocikde. Išli sme až do Žemčugu, kde sme o jedenástej zastavili.