Skip to content

Majestátny Volžsko-donský kanál

Dnes sme sa zobudili na smsku z GPS-ky, že auto sa o druhej v noci pohlo. Vyplašení sme sa pozreli von oknom, či je naozaj preč. A našťastie nebolo. Satelit si pravdepodobne len upravil svoju polohu. Dobrý šok!

Používali sme taký GPS systém, ktorému sme mohli poslať smsku s textom „move“, keď sme sa od auta vzdialili. Ak sa auto pohlo viac ako 50 metrov, došlo nám upozornenie. Na mape sme si potom mohli pozrieť, kde sa auto pohybuje. V GPS-ke sme mali twin SIM kartu a posielali sme jej príkazy z mobilu. V Rusku to fungovalo dobre, ale keď sme prišli do USA, zrazu sme boli pri pobreží Portugalska. Dnes používame samostatnú kartu M2M v GPS-ke, aby to neblblo, keď sa presúvame z jednej oblasti do druhej a meníme sieť/operátora. Toto by malo fungovať rovnako na celom svete.

Vydýchli sme si, ukľudnili sme sa a išli sme na raňajky. Veľký výber jedál na nás zapôsobil. Mali tam studené a teplé jedlá, zemiaky, fašírky, klobásy, omelety, kaše, palacinky, syrniki a veľa iných dobrôt. Káva tu nebola bohviečo, ale čaj bol výborný. Pobyt v hoteloch je dobrý na to, že zistíme aké jedlo podávajú na raňajky a ako sú hotely zariadené. Hotel Južnaja bol 3-hviezdičkový hotel s vynovenými izbami a dobrými službami, ale možno trochu predražený na to, že bol vzdialený 3 km od centra: 4 000 RUB (100 eur) za dvojlôžkovú izbu.

Včera, keď sme hľadali hotel, sme narazili na Hotel Starý Stalingrad úplne v centre. Dohodli sme sa s nimi, že sa tam dnes ubytujeme. Bol to 5-hviezdičkový hotel, izby boli oveľa krajšie a väčšie a aj keď nám včera povedali cenu 4 500 RUB, dnes nám ponúkli inú izbu za 3 000 RUB (75 eur). Bola to vlastne iba jednolôžková izba s veľkou posteľou, ale najväčšia a najkrajšia izba, v ktorej sme zatiaľ bývali (v kúpeľni bola dokonca masážna sprcha). Interiér hotela naozaj zodpovedá svojmu menu a je dovedený do dokonalosti – Leninova busta, kosák a kladivo a iné zaujímavé detaily na recepcii.

  

V hoteli sme sa snažili zistiť, ako sa dá dostať k Volžsko-donskému kanálu a Starej Sarepte, ale na rovinu nám povedali, že netušia. My sme to medzitým našli na mape a vedeli, kadiaľ máme ísť. Tieto miesta sa nachádzajú 30 km južne od mesta a trvalo nám to hodinu. Keďže Volgograd je dlhý takmer 100 km, tak sme boli stále v meste.

Prišli sme na neprehľadnú križovatku a hádali sme, ktorý semafór je pre ktorý pruh. Vyzeralo to, že pravý pruh mal červenú a keďže sme boli v ľavom, tak sme pokračovali v jazde. Hneď za križovatkou nás stopli policajti. Policajná stanica bola uprostred križovatky. Policajt nechcel počuť nič o tom, že sme si mysleli, že sme mali zelenú. Nedôveral ani Geirovmu vodičskému preukazu, myslel si, že to bola kópia, a poslal Geira donútra do policajnej stanice. Tam sedel iný policajt, ​​ktorý vyhnal von toho prvého a vypytoval sa, odkiaľ sme a kam ideme. Geir síce nevie po rusky, ale nejak sa dohodli a vyviazli sme bez pokuty 😊 Že vraj pri jazde na červenú zabavia vodičák, takže sme mali šťastie.

Takže prichádzame k prvej plavebnej komore Volžsko-donského kanála. Toto kolosálne dielo zo Stalinových čias postavil jeden milión väzňov v roku 1952. Spája Volgu s riekou Don a tým aj Kaspické more s Azovským a Čiernym morom (Kaspické more je najväčšie jazero na svete podľa rozlohy, 371 800 km2). Je dlhý 101 km a začína tu v Sarepte a končí v Cimľanskej priehrade (staroveká pevnosť Sarkel z rokov 830-840 musela ustúpiť výstavbe priehrady a teraz je zaplavená vodou; niektoré nálezy sú vystavené v Ermitáži). Kanál má 9 plavebných komôr, najmenšie sú 145 m dlhé, 17 m široké a 3,6 m hlboké a unesú 5 000 ton nákladu (majú tu špeciálne vyrobené plavidlá, ktoré využívajú plavebné komory na maximum). Kaspické more leží 28 metrov pod hladinou mora a Volgograd 52 metrov nad morom. Plavebné komory vedia zdvihnúť lode 88 metrov na volžskej strane a 44 metrov na donskej strane.

  

  

  

  

Odtiaľ sme sa presunuli do Starej Sarepty alebo Sarepty na Volge. Na mape sa dá nájsť v angličtine ako Old Sarepta. Sarepta je pomenovaná podľa rieky Sarpa, ktorá sa vlieva do Volgy kúsok odtiaľ. Je to jedna zo 106 bývalých nemeckých kolónií a bola založená v roku 1765 českými a moravskými bratmi z Hornej Lužice (Moravskí bratři alebo Moravská cirkev je súčasťou Jednoty bratskej). Prišli na pozvanie Kataríny Veľkej, ktoré bolo určené obyvateľom európskych krajín v rámci agrárneho programu. Najviac ich prišlo z Nemecka a keďže sa usadili pri Volge, tak sa o nich hovorí ako o Povolžských Nemcoch. Udelila im významné privilégiá, rozvíjali tu remeslá a obchod a Sarepta sa čoskoro stala výnamným hospodárskym a kultúrnym centrom Dolného Povolžia. Toto miesto preslávili po celom svete výrobou a predajom horčice (na foto nižšie sú semienka sareptskej horčice (tá v strede), hore sú semienka anglickej a dole francúzskej horčice). Dnes tu ešte stále žijú potomkovia nemeckých prisťahovalcov a dobré vzťahy medzi Rusmi a Nemcami nedokázala zničiť prvá ani druhá svetová vojna.

Dnes je tu múzeum. Veľké obdĺžnikové námestie je obkolesené budovami s nemeckou architektúrou, vraj sú to najstaršie kamenné stavby vo Volgograde. V roku 1989 bola Sarepta vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu. My sme tam prišli akurát cez obednú prestávku, ale jedna milá pani nás aj tak posprevádzala. Poukazovala a porozprávala nám toho naozaj veľa, bola veľmi vďačná za to, že sme tam prišli a darovala nám noviny, ktoré múzeum vydáva. Previedla nás 3 výstavami o nemeckých a ruských luteránoch, o pestovaní horčice a ukázala nám pôvodnú lekáreň. Zaviedla nás aj do 250-ročného Luteránskeho kostola, kde nás posprevádzala iná pani. Tú zase veľmi zaujalo, že sme z Nórska, kde je väčšina ľudí evanjelického vyznania. Kostol bol pekný svetlý, práve dostali nový organ a každú nedeľu sa tu konajú bohoslužby.

  

  

  

  

  

  

Na spiatočnej ceste do Volgogradu nás opäť zastavila polícia – na rovnakom mieste, ten istý policajt. Tentokrát bol iba zvedavý a chcel vidieť batožinový priestor, ako sme to tam mali usporiadané, čo sme mali v ktorých debnách. Asi ho to veľmi zaujalo, pretože prešiel cez štvorprúdovú cestu, len aby videl náš kufor 😊

Keď sme sa vrátili do centra, išli sme sa najesť. V Grand Pizzi vedľa hotela Volgograd sme si dali pizzu, Guinness a aj tu mali Zlatého Bažanta. V dobrej nálade sme sa prešli k rieke a naskočili na výletnú loď plaviaciu sa po Volge. Fúkal vietor a bola trochu zima, ale bolo príjemne. Z lode sme videli Mamajovu mohylu, celú severnú časť mesta a loď sa plavila aj popod nový most, ktorý po 13 rokoch otvorili v roku 2009. Je dlhý 2 514 metrov, má dva jazdné pruhy, ale keď už boli rozbehnutí, tak postavili piliere rovno pre štyri pruhy a tie asi dostavajú časom.

  

  

  

  

Volga, po ktorej sme sa práve plavili a ktorú sme videli v Nižnom Novgorode, je najdlhšou riekou Európy. 8 z 20 najdlhších riek na svete sa nachádza v Rusku a Volga je jednou z nich; všetky okrem Volgy ústia do Severného ľadového oceána. Volga má dĺžku 3 690 km a asi 200 prítokov. 11 z 20 najväčších miest Ruska sa nachádza v povodí Volgy. Je najdôležitejšou vodnou cestou v Rusku a doprava na nej je takmer taká hustá ako na všetkých ostatných riekach v bývalom Sovietskom zväze spolu. Volga pramení približne 220 metrov nad morom vo Valdajskej vrchovine severozápadne od Moskvy a do Kaspického mora sa vlieva vo výške 28 metrov pod morskou hladinou. Delta Volgy je najväčšie ústie v Európe s dĺžkou asi 160 km a 500 kanálmi a riekami. Je v nej vzácny ekosystém a je to jediné miesto v Rusku, kde sa dajú vidieť pelikány, plameniaky a lotos indický. Ak sa rozhodnete plaviť z Nórska do Čierneho mora, pôjdete po Volge. Je súčasťou veľkej siete vodných ciest s veľkými umelými jazerami a plavebnými komorami.