Barnaul

Asi 250 km južne od Novosibirska leží 500-tisícový Barnaul. Akurát v ten deň, čo sme tam boli, bolo mesto dosť vymreté, lebo bol deň po štátnom sviatku. Aj keď bol pondelok, očividne mali všetci voľno. Pri vjazde do mesta víta všetkých návštevníkov veľký nápis Barnaul v štýle Hollywoodu.

Dnes sme boli hore skoro a už o ôsmej hodine ráno sme zaparkovali pri štadióne Dinamo v Barnaule. To, čo sme mali v pláne zistiť, sa zistiť nedalo. Všetko bolo zatvorené, takže sme neboli o nič múdrejší ako včera. Ešte stále nevieme, či a ako treba registrovať víza v Gorno-Altajsku. Tak ideme ďalej, veď uvidíme.

Mestom sa tiahne 7-kilometrová Leninova ulica. Asi to nebude veľké prekvapko, ale aj tu na Leninovej ulici je socha Lenina. Prešli sme aj okolo Kostola sv. Mikuláša, pekného červeného kostola so zlatými kupolami. Na Leninovej ulici sa nachádza aj hlavné sídlo FSB pre Altajský kraj. FSB je federálna bezpečnostná služba Ruskej federácie, ktorej prechodcom bola sovietska Čeka a KGB. Socha zakladateľa Čeky Felixa Dzeržinského je umiestnená pred budovou a za vysokým plotom.

Okolo 13-tej hodiny sme odchádzali z mesta, okolo veľkých písmen Barnaul a bez prestávky sme išli až do dedinky Polkovnikovo. Okrem toho, že sme sa tu najedli v hostinci, je toto miesto známe aj tým, že tu majú Múzeum kozmonautov. Dôvod, prečo ho umiestnili akurát sem, je ten, že sa tu narodil German Titov. Titov bol sovietsky kozmonaut, ktorý v roku 1961 obletel Zem na rakete Vostok 2. Po Gagarinovi bol druhým mužom, ktorý obletel Zem a keďže mal len 25 rokov, tak aj najmladším kozmonautom sveta. No a práve túto raketu majú vystavenú tu na parkovisku.

Odtiaľ to bolo do Bijsku asi 90 km a bolo neskutočne horúco. Tam sme si doplnili zásoby vody a dokúpili nejaké jedlo. Pretože vstup do Gorno-Altajska sme ešte nemali overený, rozhodli sme sa ísť severnou cestou do Artybašu. Cesta bola zo začiatku dobrá, ale jej kvalita sa neustále menila. Dlho sme išli po zaprášenej štrkovej ceste s veľkými kameňmi a výmoľmi, v Altajskej republike po vyasfaltovanej ceste a potom zase po štrkovej ceste, tentoraz ale s jemným štrkom. Do Altaju nebola nijaká bariéra, iba jedna veľká tabuľa nám oznamovala, že sme v novej republike. 125 kilometrov sme sa trmácali 3 hodiny! Po ceste sme videli niekoľko dedín a malých miest, kde žili ľudia s deťmi, zvieratami, mali tam obchody s potravinami, autobusové zastávky a telefónne búdky. Na dedine mali jednoduchý život, bez starostí a vyzeralo to, že sa majú dobre. Nedá sa odtiaľto rýchlo dostať a dochádzať za prácou do mesta je ďaleko. Príroda tu je pekná, míňali sme rieky, peknú zelenú trávu a v diaľke sme videli vrcholy hôr. Jazero Kureevo bolo veľmi pekné, vyzeralo trochu ako by bolo v Nórsku: vysoké hory, fjordy a sneh na kopcoch.

Tesne pred dedinou Dmitrijevka sme zhliadli pekné miesto pri rieke Bija a rozhodli sme sa tam stanovať. Keď sme tam zastali, bol tam jeden rybár a auto s mládežníkmi. Svetlo pri západe slnka bolo neskutočne pekné, dokonca sme videli aj dúhu. Rieka Bija je jediná rieka, ktorá vyteká z Teleckého jazera a spolu s Katuňou tvoria rieku Ob. Katuň pramení v ľadovci Gebler (preto má zelenú farbu) pri vrchole Beluchy, najvyššej hory Sibíri (4 506 m.n.m.). Podľa legendy bola Katuň dcérou bohatého kupca, ktorá sa zaľúbila do chudobného pastiera Bija. Na úteku splynuli do jednej veľkej rieky a tou bola Ob, čo v miestnom altajskom jazyku znamená bozk.

Takže teraz sme na ceste do Altajských hôr. Nachádzajú sa v Altajskej republike, jednej z ruských republík, ktorá hraničí s Kazachstanom, Mongolskom a Čínou. Príroda je tam veľmi pekná, vysoké vrcholy hôr zasnežené aj v lete a hlboké doliny. Cez Altaj sa tiahne Čujský trakt, cesta M52, ktorá vedie až do Mongolska. V tejto republike si podľa Lonely Planet treba zaregistrovať víza a funguje to tak, že pozývajúca organizácia musí poslať žiadosť na cudzinecký úrad v Gorno-Altajsku, hlavnom meste republiky, a to najlepšie 3 dni pred plánovaným vstupom a taktiež uviesť všetky miesta, ktoré chceme navštíviť. Toto sa nám zdalo dosť idiotské a víza sme si nezaregistrovali. A nemali sme žiadny problém. Viacerí Rusi nám hovorili, že Altaj je predsa v Ruskej federácii a žiadnu extra registráciu netreba. Neskôr sme sa dozvedeli, že sa treba registrovať iba vtedy, ak sa plánujete pohybovať v hraničných oblastiach.

Naším pôvodným plánom bolo navštíviť aj Mongolsko. Teraz sme kúsok od Gorno-Altajsku a odtiaľ je to k mongolským hraniciam 500 km. Na ceste sme už 1,5 mesiaca a vízum nám platí tri mesiace. Sme teda v polovici. Musíme sa dostať do Vladivostoku a následne opustiť krajinu do konca júla. Je to ešte 6 000 km a máme na to 1,5 mesiaca. Do Mongolska sme sa samozrejme chceli ísť pozrieť, ale museli sme zobrať do úvahy aj iné veci. Tou najdôležitejšou bolo, ako sme už spomenuli, platnosť víz do konca júla. Ešte sme ani nezačali rozmýšľať nad tým, čo urobíme, keď prídeme do Vladivostoku. Ak chceme prepraviť auto cez Tichý oceán, pravdepodobne budeme potrebovať nejaký čas na vybavenie všetkých papierov a potom je dobré prísť do Vladivostoku o niečo skôr. Okrem toho človek nikdy nevie, čo sa ešte môže po ceste prihodiť. Napríklad náš pobyt v Jekaterinburgu, kde sme neplánovali zostať tak dlho. A ešte na nás len čaká najhoršia časť cesty, 2 100 kilometrov dlhá Amurská trasa medzi Čitou a Chabarovskom, úseky ktorej ešte v roku 2010 neboli dokončené. Je tiež pravda, že ak by sme len šoférovali a nikde sa nezastavovali, išlo by to rýchlo, ale kvôli tomu sme nešli na tento trip. Chceme ísť pomaly, zastavovať sa a popozerať sa. Aby sme to teda nekomplikovali, rozhodli sme sa vynechať Mongolsko a zostať v Rusku. Keďže Altaj sme v každom prípade vidieť chceli, urobili sme kompromis a namierili si to k jazeru Teleckoje v severnej časti Altajských hôr.