Skip to content

Birobidžan, centrum židovskej autonómnej oblasti

Dnes sme sa zobudili na parkovisku v spoločnosti kamiónov. Hneď za nami stáli dva veľké kamióny. Jednému zo šoférov sa nechcelo vstávať, tak ten druhý začal trúbiť, nadávať a pustil hudbu na plné pecky. Keď sme už aj tak boli hore, tak sme rovno vstali. Dali sme sa do reči so šoférom, ktorý trúbil. Radil nám, aby sme si rebrík na noc vytiahli, aby nám ho niekto neukradol 😊 V pohostinstve sme si objednali raňajky a dostali sme doteraz najväčšiu porciu v Rusku: tri volské oká so šunkou, párky, tri bliny so smotanou a kávu. Ešte sme si doplnili vodu a už sme boli pripravení na odchod.

Popoludní sme dorazili do mesta Birobidžan, hlavného mesta židovskej autonómnej oblasti Jevrejskaja autonomnaja oblast. Ide o oblasť o rozlohe 36 000 km2 medzi Chabarovskom na východe, Čínou na juhu a Ruskom na severe.

V 20. rokoch 20. storočia sem Stalin pozval Židov, aby sa usadili v tejto málo úrodnej močaristej oblasti. Bolo to súčasťou jeho plánu s názvom „Stalinov Sion“. Mesto bolo založené v roku 1927, kedy tu žilo najviac Židov, až 32 000. Prišli z Ukrajiny, Bieloruska, Spojených štátov amerických, Argentíny a Palestíny. V 30. rokoch, keď sa rozmáhal antisemitizmus, počet Židov klesol na 17 500. Dnes tvoria Židia asi 2,4 % miestnej populácie. Svoju úlohu tu zohrali aj zhoršujúce sa diplomatické vzťahy medzi Ruskom a Izraelom, najmä po roku 1991. Chceli sme sa o nich dozvedieť viac, ale regionálne múzeum aj židovské kultúrne stredisko Freid boli zatvorené. Ukázalo sa, že múzeá v Birobidžane sú v pondelok a utorok zatvorené.

Staré 10-rubľové mince sa vyrábajú v jednotlivých republikách a autonómnych regiónoch. Úplne prvá, ktorú nám niekde vydali, bola práve z Jevrejskej autonómnej oblasti (AO) a odvtedy ich zbierame.

V meste toho veľa na pozeranie nebolo. Na malej pešej ulici majú štyri veľké obchodné centrá s lesklými fasádami a malými obchodíkmi. Vošli sme do jedného z nich a pri hľadaní záchodov nás zastavila predavačka v obchodíku s plavkami. Zakričala na nás, predstavila sa a pýtala sa na VŠETKO: odkiaľ sme, kam ideme, ako cestujeme, kde budeme bývať v Chabarovsku, či máme deti. Hovorila iba po rusky a celý čas ukazovala palec hore, všetko bolo super 😊 Poradila nám, kde si môžeme kúpiť suveníry a čo sa v meste oplatí vidieť. V každom prípade sme sa mali ísť pozrieť na promenádu pri rieke, tam sme si mohli urobiť pekné fotky. Aj filharmónia vraj stála za to, bola to veľká budova a pred ňou sochy, kvety a veľká fontána. Mestom pretekajú rieky Bira a Bidžan, ktorých hladina bola vysoká a aj prúd dosť silný. Poblíž stála Leninova socha a administratívna budova Jevrejskej AO, ako aj internetová kaviareň, kde mali počítače, tak sme si objednali hotel v Chabarovsku.

  

  

  

  

  

  

  

  

Zrazu sme zistili, že je o hodinu viac, ako ukazujú naše hodinky. To znamená, že sa už nachádzame v poslednom časovom pásme, v tom, čo platí vo Vladivostoku. Tu je o 7 hodín viac ako v Moskve.

Nocovanie dopadlo katastrofálne. Po ceste sme nenašli vhodné miesto a dostali sme sa až do Chabarovska. Pri vjazde do mesta sme sa otočili a vrátili sa do motela, čo sme videli po ceste. Nie sme fajnoví, ale toto bolo to najodpudzujúcejšie, čo sme doteraz zažili. V zatuchnutej izbe to páchlo silným cigaretovým smradom, postele boli tvrdé ako kameň a posteľná bielizeň fľakatá a deravá. Celú noc sme ležali oblečení a v rovnakej polohe, ani sme sa nepohli.